Hudobný skladateľ Ilja Zeljenka: Napísal, že zvažuje emigráciu. A štát sa zľakol

Hudba nebola jeho prvou voľbou. Chcel sa stať vynálezcom. Zaujímalo ho, ako fungujú veci, javy a princípy. Z racionálneho na emocionálne hľadisko sa preorientoval práve vďaka hudbe. Nikto ho do jej štúdia nenútil, aj keď otec Ľudovít inklinoval k bratislavskej bohéme.

Po kaviarňach s otcom

Ilja Zeljenka sa narodil 21. decembra 1932 v Bratislave. Keďže obaja rodičia nemali stálu prácu ani domov, prvých šesť rokov vyrastal u starých rodičov. Na tieto roky spomínal s láskou a veľmi ho mrzelo, keď sa museli ako českí obyvatelia po vzniku vojnového slovenského štátu vysťahovať.

Nemal súrodencov a z toho dôvodu sa k nemu mama Irena, pracujúca ako úradníčka, správala príliš ochranársky. Naopak, otec, ktorý si redakčnou prácou v denníku Pravda získal uznanie v ľavicových a umeleckých kruhoch, ho už v mladom veku brával do kaviarenskej spoločnosti.

Ilja vôbec nezdieľal otcove ľavicové názory a na rozdiel od neho do komunistickej strany nikdy nevstúpil.

​K hudbe prenikol viac-menej náhodne, keď ho fascinovala možnosť bez prípravy kombinovať zvuky na klavíri. Necvičil systematicky, nepoužíval učebnice, len si tak z času na čas zahral a zaimprovizoval na vypožičanom nástroji. Až vďaka otcovej podpore sa mu dostalo súkromných hodín u klavírnych pedagógov Jána Zimmera a Rudolfa Macudzińského.

K vlastnému klavíru sa dopracoval po tom, čo začal študovať kompozíciu na VŠMU. Z tohto obdobia sa datuje Zeljenkova prvá kompozícia Na jeseň (1951).

Aby mohol úspešne pokračovať v akademických štúdiách, musel svojej intuícii dať pevnú formu a osvojiť si pravidlá, ktorými spočiatku nahrádzal svoju prirodzenosť. Naučil sa ich od Jána Cikkera, ako aj od viacerých zakladateľov slovenskej hudobnej moderny, na ktorých tvorbu nadviazal a voči ktorej sa aj rýchlo vymedzil. Zaujímal ho predovšetkým nový radikálny zvuk prinášaný zo serializmu, dodekafónie, elektroakustickej hudby.

Mladý Ilja získal v akademickom prostredí pevnú ruku v remesle, no takisto pocit, že našim mladým skladateľom uniká svetová hudba míľovými krokmi: „Všetko, čo som sa totiž naučil, zdalo sa mi nevhodné pre môj hudobný svet, ktorý som si pestoval. Zápas dvoch protikladov – medzi mojím vlastným, vypestovaným a tým naučeným – trval veľmi dlho.“

Skladateľovým prelomovým dielom sa stalo 2. klavírne kvinteto (1958) a kantáta Osvienčim (1960) zložená na báseň Mikuláša K...