Rasová ideológia zasiahla počas druhej svetovej vojny do všetkých oblastí života, šport nevynímajúc. Aj keď je pravda, že šport má svoje pravidlá, a tie často úplne presne nekorešpondujú s fungovaním okolitého sveta. Predsa len, na športové hviezdy si občas netrúfnu ani politici.
Tieto paradoxy doby zosobňuje aj príbeh známeho medzivojnového futbalistu a neskoršie uznávaného trénera Leopolda Šťastného.
Káďa alebo Jim
Narodil sa v roku 1911 na Záhorí v dedinke Rarbok, v dnešnom Rohožníku. Jeho rodina bola pomerne zámožná, otec Jakub pracoval ako správca tamojšieho liehovaru a matka sa venovala výchove dvoch synov.
Leopold v Rohožníku vychodil prvú triedu ľudovej školy, ďalšie triedy už absolvoval v Bratislave, kde sa krátko po vojne presťahoval spolu s rodinou. Dôvody sťahovania nie sú známe, ale je možné, že to bola reakcia na rozširujúce sa protižidovské nálady. Rodina sa nestratila ani v hlavnom meste. Otec sa zamestnal najskôr ako úradník, postupne si založil vlastnú firmu a vyzerá to tak, že sa mu aj darilo.
„Z dobových fotografií, ktoré sa podarilo zachovať je jasné, že Šťastní mali veľmi dobré postavenie, užívali si dovolenky pri mori v Taliansku, čo nebolo v 20. rokoch 20. storočia vôbec bežné,“ hovorí riaditeľ Múzea židovskej kultúry Michal Vaněk, ktorý o futbalovej legende pripravil výstavu.
Už veľmi skoro sa ukázalo, že malý Leopold má veľký športový talent. Futbal hrával v novovzniknutom prvom československom športovom klube I. ČS ŠK Bratislava, ktorý bol predchodcom slávneho Slovana. Už v dorasteneckom veku sa začal objavovať vo výberoch mesta aj župy a bolo jasné, že je výnimočný, okrem futbalu dokonca za klub hrával na vysokej úrovni aj hokej.
„My ho síce poznáme ako Jima Šťastného, ale v mladosti ho všetci volali Káďa. Túto prezývku dostal podľa vtedajšej megahviezdy Sparty Praha Karla Peška, mal vraj podobný štýl hry. Neskôr ho všetci poznali ako Jima, ktorý bol jeho obľúbenou komiksovou postavičkou.“
Mimochodom, Šťastný bol sám majster prezývok a humoru. Bol to práve on, ktorý Jána Popluhára nazval Bimbom, Jozefa Vengloša Lolom.
„V 30. rokoch bol významnou futbalovou osobnosťou, hral na poste obrancu a mal veľmi tvrdú strelu. Bol veľkou hviezdou obľúbeného klubu a ako jeden z mála Slovákov sa vtedy dostal aj do československej reprezentácie,“ opisuje jeho futbalové kvality Vaněk.
Vtedajší futbalisti museli mať aj bežnú prácu. Šťastný sa preto zamestnal v poisťovni. „Myslím si, že ho zamestnanie bavilo a predtým určite aj škola. Nikdy nebol orientovaný len na futbal, mal veľký všeobecný rozhľad a dalo sa s nim rozprávať o všetkom,“ prezradil jeho syn Michal v knihe Tomáša Černáka Belasé legendy: Leopold „Jim“ Šťastný.
Zostáva vám 85% na dočítanie.