Prišla jar a káčatko zbadalo na jazere plávať tri krásne labute. „Priletím k nim, k tým kráľovským vtákom, a ony ma určite uďobú k smrti, pretože ja, taký škaredý tvor, sa k nim odvážim priblížiť...“ pomyslelo si... „Len ma zabite,“ povedalo úbohé zviera a sklonilo hlavu k vodnej hladine a čakalo na smrť, – ale čo to videlo v priezračnej vode? Bol to jeho vlastný obraz, ale už to nebol hrboľatý, čierno-sivý vták, škaredý a ohavný, on sám bol labuťou...
Takto sa končí jeden z najznámejších príbehov muža, ktorý v ňom zachytil vlastnú bolestnú skúsenosť s dospievaním.
Je to však jedna z mála jeho rozprávok, ktorá sa končí v podstate happyendom. Menej šťastia malo dievčatko so zápalkami, statočný cínový vojačik či malá morská víla a mnoho ďalších. Práve v príbehoch pre malých a oveľa viac pre veľkých sa však vždy popri smútku mihne nádej alebo aspoň krásny prelud, ktorý dáva bytiu znesiteľnosť a zmysel.
A práve ony zrkadlia aj dušu svojho autora.
Ťažké detstvo
Hans Christian Andersen sa narodil 2. apríla 1805 v Odense. Hoci jeho otec, tiež Hans, odvodzoval svoj pôvod z urodzených kruhov (neskoršie výskumy ukázali, že to tak nebolo), rodina bola chudobná. Neskôr sa špekulovalo o tom, že Andersen bol nelegitímnym synom dánskeho kráľa Kristiana VIII., no šlo iba o dohady, napokon ako syn negramotnej práčky mal k tomu pravdepodobne ďaleko.
K najšťastnejším chvíľam detstva patrili večery, keď mu otec čítaval rozprávky Tisíc a jednej noci a rozvíjal chlapcovu už tak bohatú imagináciu.
Tento článok je určený pre predplatiteľov.
Zostáva vám 85% na dočítanie.
Zostáva vám 85% na dočítanie.
