Berlín, ôsmy august 1936. Na preplnenom olympijskom štadióne, nad ktorým sa pohojdávajú červené vlajky s hákovým krížom, sa schyľuje k dekorovaniu trojice najlepších v skokoch do diaľky.
Keď na strieborný stupienok po vyhlásení vystúpi domáci pretekár Luz Long, dav prepukne do frenetického potlesku. No ten neustáva ani po tom, ako zlato udeľujú černošskému atlétovi.
Jessemu Owensovi sa po skončení olympiády hojdajú na krku štyri zlaté medaily a stáva sa miláčikom tlače i divákov. Napriek tomu, že len o tri roky neskôr sa to isté publikum bude „zabávať“ na filmových týždenníkoch predstavujúcich vojakov tmavej pleti ako zaostalých odľudí.
Bol to jeden z tých vzácnych okamihov, keď šport a olympijská myšlienka napriek všetkému zvíťazila nad bizarnosťou oných čias. Jesse Owens sa však stal symbolom v mnohých ohľadoch.
Chlapec, ktorý nemal prežiť
Ako najmladší z desiatich detí (narodil sa 12. septembra 1913) chudobných drobných roľníkov v južanskej Alabame nemal nádejný štart do života. Rodina prežívala len tak-tak, na „zbytočnosti“ typu vyšetrenie u lekára či lieky peniaze neboli.
Tento článok je určený pre predplatiteľov.
Zostáva vám 77% na dočítanie.
Zostáva vám 77% na dočítanie.
