Niekoľko rokov trpel neustálym hladom a prinajmenšom dvakrát zakúsil hlbokú depresiu. A v dvadsiatych rokoch ho podgurážení priatelia takmer obesili – k tomu sa ešte dostaneme.
Inak však život Joana Miróa nevykazoval známky výstredností či tragédií, ktoré tak hojne sprevádzali jeho umeleckých spolupútnikov z radov dadaistov či surrealistov. Neopíjal sa, neomamoval drogami, žil s jedinou manželkou, s ktorou mali dcéru Mariu Dolors – budúcu správkyňu otcovho umeleckého odkazu.
Jeho osud napriek tomu možno nazvať pohnutým – pre boje a drámy v Miróovom vnútri, z ktorých poznal jediné východisko: stvoriť si vlastný svet. Vždy nový a nový.
„Jednu vec z hĺbky duše neznášal: opakovať sa,“ opísal v rozhovore pre Lidové noviny svojho starého otca výtvarník Joan Punyet Miró. „Chcel búrať limity a násilne evokovať a šíriť nové gestá. Preto skúšal nové techniky, vytváral nové metódy. Veľa zo svojich diel prerobil, zničil alebo spálil.“
Svoj mladícky postoj – „na zajtrajšok kašlem, mňa zaujíma dnešok“ – ctil Joan Miró aj v osemdesiatke.
Tento článok je určený pre predplatiteľov.
Zostáva vám 89% na dočítanie.
Zostáva vám 89% na dočítanie.