Nikdy sa nepovažoval za národného hrdinu a nechápal, prečo ho tak označujú. Vždy mal rád svoj pokoj, svoj život v ústraní, v kruhu rodiny a susedov, ktorým roky rokúce, deň čo deň, vozil do ich obydlí čerstvú vodu.
Dedina Marousi, hoci leží na predmestí rušných Atén, mu takýto pokoj poskytovala. A tiež ochranu pred veľkým svetom. Cítil sa nesvoj, keď naňho upriamoval pozornosť.
Ten veľký svet a s ním aj moment, keď mu desaťtisíce ľudí prevolávali na slávu, pripomínal Spyridonovi Louisovi najmä strieborný pohár s vyrytým nápisom „Olympijské hry 1896, maratónsky šport“, ktorý dostal za víťazstvo.
„Ľudia ma vtedy zasypávali kvetmi, vyhadzovali do vzduchu klobúky, radovali sa a do toho volali moje meno. Bolo to niečo nepredstaviteľné a aj po toľkých rokoch mám pocit, že sa to nestalo naozaj, ale všetko bol iba sen,“ spomínal v rozhovoroch s novinármi o štyri desaťročia neskôr v Berlíne, kam ho pozvali organizátori XI. olympijských hier.
Obletovali ho novinári, počas otváracieho ceremoniálu kráčal na čele gréckej výpravy ako vlajkonosič a dotiahli ho aj na hlavnú tribúnu, kde si s ním podal ruku Adolf Hitler.
Druhýkrát v živote sa vtedy Spyridon Louis ocitol v centre všeobecnej pozornosti. Zároveň to bolo naposledy, čo sa objavil na verejnosti. Mal v tej chvíli pred sebou ešte necelé štyri roky pozemského bytia.
Odmalička v záprahu
Bol to vlastne zvláštny súbeh okolností a náhod, ktoré zmenili život tohto prostého gréckeho vidiečana a takpovediac v praveku športu z neho napokon urobili jednu z jeho prvých legiend.
Tento článok je určený iba pre predplatiteľov.
Zostáva vám 87% na dočítanie.
Zostáva vám 87% na dočítanie.