Na stanici v meste Granville na severozápade Francúzska vládne v utorok ráno 22. októbra 1895 obvyklý ruch. Do rýchlika číslo 56 železničnej spoločnosti Fer Chemins de l'Ouest, ktorý smeruje do Paríža, nastupujú poslední cestujúci a výpravca dáva znamenie na jeho odchod. Pozrie sa ešte na hodinky, ukazujú osem hodín a štyridsaťpäť minút. Všetko je v poriadku, vlak sa dáva do pohybu tak, ako mu grafikon predpisuje.
Cesta z pobrežia Normandie do metropoly trvá rýchliku sedem hodín a desať minút. Skúsený rušňovodič Guillaume-Marie Pellerin si potrpí na presnosť a ako vždy chce prísť do cieľa včas. Dnes sa mu to však nedarí dodržať. Súprava, v ktorej je osem osobných vozňov, tri batožinové a jeden poštový, naberá na trati asi desaťminútové meškanie.
Pellerin teda zvyšuje rýchlosť, aby sklz dohnal. Po stanicu Versailles-Chantiers sa mu z neho podarí ukrojiť asi tri minúty, to je však málo. Na konečnú, Gare Montparnasse, je to už len pár kilometrov a je mu jasné, že podľa cestovného poriadku, teda o 15:55, tam nebudú. Robí však všetko pre to, aby bolo meškanie čo najmenšie.
Presne o štvrtej rýchlik vchádza do stanice, ľudia čakajúci na nástupištiach však s hrôzou pozerajú, že lokomotíva nespomaľuje. Preženie sa okolo nich, na konci trate preráža nárazníky a doslova preletí na koniec haly. Tam železný kolos bez problémov prebúra polmetrový múr i terasu a končí na ulici, o desať metrov nižšie. A to sa dá hovoriť ešte o šťastí. Lokomotíva totiž prednou časťou dopadla na zastávku električky, ktorá odtiaľ odišla len niekoľko sekúnd predtým.
Na stanici, i dolu na Place de Rennes, vypukla panika. Po chvíli sa však ukáže, že pri hrozivo vyzerajúcej havárii neprišiel vo vlaku nik zo 131 cestujúcich o život a akoby zázrakom sú medzi nimi iba dvaja zranení. Vozne, s výnimkou prvých troch batožinových, zostali totiž stáť nevykoľajené na stanici. Zranenia utrpel aj rušňovodič, jeho pomocník a kurič, ktorým sa tesne pred nárazom podarilo z lokomotívy vyskočiť. Horšie to ale bolo na ulici. O život tam prišla predavačka novín Marie-Augustine Aguilardová. Nezabila ju lokomotíva, ale kus padajúceho múra. Vážne zranenia utrpela aj jedna okoloidúca žena.
A prečo vlastne vlak nezastavil tak, ako mal? Pellerin pri vyšetrovaní tvrdil, že zlyhali brzdy. Keď vchádzali do stanice, chcel použiť špeciálnu vzduchovú brzdu, ktorá mala celú súpravu bezpečne dobrzdiť až k nástupišťu. Tá však podľa jeho slov nefungovala. Rútiaci sa kolos chcel teda zastaviť brzdami lokomotívy, to sa však už nedalo. Svoj podiel viny mal na nešťastí aj sprievodca Albert Mariette, ktorý nesledoval čo sa deje vonku, nevšimol si teda hroziace nebezpečenstvo a záchrannú brzdu zatiahol až v okamihu nárazu.
Prípad napokon skončil pred súdom. Ten vymeral rušňovodičovi Pellerinovi dva mesiace väzenia a pokutu 50 frankov, sprievodca Mariette musel zaplatiť pokutu 25 frankov. Železničná spoločnosť na seba zobrala zodpovednosť za smrť Marie-Augustine Aguilardovej, zaplatila pohreb a jej dvom deťom sľúbila platiť školy a neskôr ich zamestnať.
Päťdesiattonová lokomotíva visela zo staničnej budovy štyri dni, kým sa ju podarilo odviezť. Za ten čas vzniklo viacero fotografií, medzi nimi i legendárna snímka pohybujúca sa na hranici reality a fikcie, ktorú urobilo Studio Lévy & Sons. Mimochodom, ešte aj dnes niektorí ľudia považujú tento výjav za fotomontáž a neveria, že sa také niečo skutočne stalo.
