Ešte stále je cisárom, faktickú moc však už dávno stratil. Habsburským príbuzenstvom odvrhnutý Rudolf II. dožíva začiatkom roku 1612 na Pražskom hrade doslova ako väzeň. Väzeň svojho ctižiadostivého mladšieho brata, ktorý ho pripravil o uhorskú i českú korunu a teraz čaká, kedy mu na hlavu nasadia aj korunu Svätej ríše rímskej, ale aj väzeň svojich chorôb a vnútorných démonov.
Chce byť už len sám. Jeho dvor sa síce stále hemží umelcami, vedcami a alchymistami, ktorých sem pozval, no on sa všetkým vyhýba. Vída sa len so svojimi sluhami. Jedna z legiend hovorí, že v náručí komorníka ráno 20. januára 1612 Rudolf II. aj zomiera.
Keď sa správa o jeho smrti rozšíri po Prahe, mnohí jej neveria. „Zomrel naozaj až teraz?“ pýtajú sa. Už niekoľko rokov totiž kolujú chýry, že cisára preto tak dávno nik nevidel, lebo je po smrti, a namiesto neho obýva hrad jeho dvojník.
Nie je to zďaleka jediná fáma. „Zaručené“ správy o tom, že sa Rudolf pomiatol a vládnu namiesto neho iní, že mu jeho okolie musí plniť rôzne detinské i úchylné želania, že je posadnutý diablom, obcuje s temnými mocnosťami a podporuje čudesné experimenty, vytvoria obraz excentrického panovníka, a ten prežije stáročia.
Napokon, stačí si pozrieť český film Cisárov pekár z roku 1951, v ktorom ho takýmto spôsobom stvárnil Jan Werich. Aký však bol Rudolf II. naozaj?
Pôvodne nemal vládnuť
Jedným slovom by sa dalo povedať, že nešťastný. Na svet prišiel v júli 1552 ako v poradí tretí potomok cisára Maximiliána II. Habsburského a jeho manželky a zároveň sesternice Márie Španielskej. Ako druhorodený syn nemal pôvodne zasadnúť na trón, no predčasná smrť staršieho brata posunula Rudolfa do úlohy korunného princa a v tomto duchu ho aj začali vychovávať.
Najprv vo Viedni a v jedenástich odchádza do Madridu. Na španielskom dvore, u kráľovského strýka Filipa II., strávi sedem rokov a keď sa vráti domov, na program dňa sa dostáva jeho nástupníctvo na jednotlivých trónoch ríše.
Pridajte sa k tým, ktorí vedia viac.
Zostáva vám 85% na dočítanie.
Zostáva vám 85% na dočítanie.