Stredovek si väčšina ľudí predstavuje ako dobu veľkých hladomorov. Kruté obdobia, keď ľudia jedli kôru zo stromov, trávu, mach a chlieb upečený z nejedlých gaštanov alebo repy často „vylepšený“ pilinami či slamou, sú súčasťou našej histórie.
Hoci tieto ťažké časy zažili obyvatelia Európy viackrát, stredovek poznal aj obdobia hojnosti. Najesť sa až do prasknutia bolo snom všetkých, od sedliakov až po kráľov. Tento sen zostáva v našej mentálnej výbave dodnes, vyplýva z neustálych období striedania nedostatku a hojnosti v minulosti.
Hladomory sú typické pre prvú polovicu 14. storočia, keď bola narušená krehká rovnováha medzi demografickým rastom a poľnohospodárskou produktivitou. Táto situácia pripravila živnú pôdu pre morové epidémie. Fyzicky oslabení a podvyživení Európania sa stali ľahkou korisťou „čiernej smrti“.
Počas veľkého moru v rokoch 1347 – 1351 vymrela štvrtina, v niektorých oblastiach dokonca tretina európskej populácie! Nečudo, že v nasledujúcom 15. storočí, ktoré bolo storočím blahobytu, ľudia kládli taký obrovský dôraz na jedlo.
Dobytkárska veľmoc
Tragické 14. storočie prinieslo zásadnú zmenu do stravovacích návykov našich predkov. Európa sa stala „mäsožravou“. Nárast spotreby mäsa je badateľný po morovej epidémii. Po obrovskom demografickom poklese, ktorý spôsobila, sa mnohé obrábané polia premenili na pasienky a na viacerých miestach Európy sa rozšírilo dobytkárstvo. Navyše, ľudia v mestách boli bohatší a mohli si dovoliť nakupovať mäso.
V celej Európe začal prekvitať obchod s dobytkom dovážaným aj na vzdialené trhy, Uhorsko bolo vo vývoze dobytka doslova veľmocou. Odhady spotreby mäsa sú pre dnešného človeka až šokujúce, napríklad v Nemecku sa v 15. storočí skonzumovalo priemerne 100 kg mäsa na osobu ročne, čo po odrátaní pôstnych dní predstavuje asi pol kilogramu mäsa denne pre jedného človeka (vrátane detí).
Tieto vysoké čísla sú platné aj pre iné krajiny. Spotreba mäsa na vidieku bola síce o málo nižšia, ale nebol to zásadný rozdiel – aj sedliaci si mäso dožičili v hojnom množstve. Nebolo natoľko dôležité, koľko mäsa kto zjedol, ako skôr to, aké mäso požíval. Kým pre stôl mešťanov bola určená najmä hovädzina, na stole dedinčanov prevažovala bravčovina. Bolo to dané predovšetkým
veľkosťou zvieraťa, zabitie vola alebo teľaťa sa oplatilo len pre viacerých konzumentov, teda v mestách, kde sa mäso predávalo na trhoch. Zabitie svine bývalo záležitosťou rodiny.
Hovädzie a teľacie mäso – najdrahšie na trhu – sa tak stalo symbolom „novej ekonomickej dynamiky“, bravčové mäso, konzervované solením, naopak, symbolom sebestačného vidieckeho rodinného hospodárenia. Solená bravčovina sa stala jedlom väčšiny obyvateľstva. Na aristokratických stoloch preplnených vyberanými lahôdkami by sme ju hľadali ťažko.
Mäso na panských stoloch
Divina zdobila predovšetkým panské stoly. Loveckej vášni podliehala aristokracia v celej Európe od včasného stredoveku prinajmenšom až do 17. storočia, celé stáročia bol lov považovaný za výraz vznešeného života. Medzi najobľúbenejšiu korisť, ktorú si často vyhradili páni len pre seba, patrila vysoká zver – srny a jelene. V stredoveku žili v niektorých oblastiach Uhorska tury a údajne aj losy.
Obľúbenou korisťou lovcov boli diviaky a medvede. Medvedie mäso sa vraj nejedlo, ale cenená bola koža s pevnou srsťou, ktorá slúžila ako koberce na zem, prikrývky do kočov a pod...
Tento článok je určený iba pre predplatiteľov.
Zostáva vám 85% na dočítanie.
Zostáva vám 85% na dočítanie.