„K najväčším mýtom o Egypte patria tie o pyramídach. V predstavách niektorých sú dielom ‚zelených mužíčkov‘, pretože s vtedajšími technickými prostriedkami ich starovekí Egypťania nemali šancu postaviť. Je to, samozrejme, blud,“ vraví slovenský egyptológ Jozef Hudec z Ústavu orientalistiky SAV a s úsmevom vyvracia aj ďalšie mýty o Egypťanoch. Staroveká civilizácia žijúca pozdĺž Nílu nám podľa neho dáva štvrtý rozmer. „Poskytuje nám hlboký pohľad do minulosti vzdialenej niekoľko tisíc rokov.“ O čom bol pôvodný príbeh o Egypťanovi Sinuhetovi? Prečo považovali hnojivala za posvätného chrobáka?
Fínsky spisovateľ Mika Waltari napísal veľmi známu knihu Egypťan Sinuhet, ktorá vychádza z pôvodného dobového textu. Bol ten príbeh rovnaký?
Waltari vychádza z pôvodného literárneho diela neznámeho autora, ktoré je písané ako autobiografia muža menom Sinuhet v období vlády Amenemheta I. (bol prvým vládcom 12. dynastie. Vládol v rokoch 1991 až 1962 pred Kr., pozn. red.) v období Strednej ríše. Keď sa Sinuhet dozvie, že panovník bol zavraždený, utečie. Niekde pri Káhire prejde cez Níl, dokonca šiel okolo Tell el-Retábí, teda oblasti, kde dnes kope slovensko-poľská archeologická výprava. Blízko Suezskej šije sa dostal na Sinaj a ďalej na Blízky východ, kde vstúpil do služieb beduínskeho náčelníka, stal sa jeho radcom a veliteľom oddielov. Chýr o jeho statočnosti sa dopočuje Amenemhetov nástupca Senusret I., ktorý Sinuheta vyzve, aby sa vrátil. A tak sa Sinuhet celý rád vracia na kráľovský dvor, pretože pre Egypťana bolo nepredstaviteľné zomrieť bez možnosti mumifikácie. S Waltariho príbehom má však pôvodný text spoločné len to, že hlavný hrdina sa volá Sinuhet a ušiel z Egypta. Kniha sa odohráva zhruba o šesťsto rokov neskôr v období Novej ríše, keď vládol faraón Achnaton (patril do 18. dynastie, bol v poradí desiaty faraón tejto dynastie, vládol približne v období rokov 1351 až 1334 pred Kr., pozn. red.) a prebiehala náboženská reforma, čo bolo veľmi turbulentné obdobie.
Podľa Waltariho knihy boli Egypťania veľmi dobrí lekári, opisoval dokonca operáciu mozgu.
Vedeli trepanovať lebku, ale medicína v starovekom Egypte bola kombinovaná s mágiou. Keby ste si prečítali záznamy z Novej ríše, kde sú aj recepty, a chceli by ste sa podľa nich liečiť, asi by ste nedopadli dobre. Mali stovky amuletov, na ktorých ochranu sa spoliehali, nosili ich celý život a brali si ich aj do hrobu, pretože verili, že budú ovplyvňovať ich osud aj v záhrobí. Veľmi známy amulet je skarabeus, čo je vlastne hnojival. Existoval aj srdcový skarabeus, na ňom bývali napísané verše z 30. kapitoly Knihy mŕtvych a brávali si ho do hrobu. Položili ho na hruď, v ktorej nechávali srdce, lebo ho považovali za sídlo osobnosti človeka.
Nie mozog?
Práveže nie. Pri mumifikácii zachovali pečeň, pľúca, črevá, ale mozog vyhodili. Srdce považovali za orgán, kde je osobnosť človeka a po smrti sa kládlo pri akejsi obdobe posledného súdu na váhu spolu s pštrosím pierkom, ktoré je symbolom bohyne spravodlivosti Maat. Srdce sa malo vyvážiť so spravodlivosťou, pričom srdcový skarabeus ho presviedčal, aby nehovorilo zlé veci na svojho majiteľa, ale len tie dobré.
Prečo bol práve skarabeus v očiach starých Egypťanov posvätný?
Má to racionálne odôvodnenie. Skarabeus, v starej egyptčine cheper, bol povýšený a uctievaný ako boh vychádzajúceho slnka Cheprer či Cheperí. Slovo cheper je v preklade sloveso vznikať, zároveň je to aj jedno zo štádií slnka, konkrétne ranné vychádzajúce slnko. Gulička, do ktorej skarabeus znášal vajíčka a gúľal v nej svoje potomstvo, im pripomínala slnko, ktoré sa „gúľa“ po oblohe a dáva život svojou žiarou.
Opisoval tiež ženy, ktoré poznali už vtedy šminky a maľovali sa.
Maľovali sa dokonca aj muži, malo to však aj zdravotný základ. Vo farbe, ktorú používali na linky okolo očí, bolo olovo – galenit – a to malo dezinfekčné účinky, zabraňovalo očným zápalom. Nosili tiež
tukové kónusy na hlave, v ktorých bol aj parfum. Počas osláv sa tuk roztápal a parfum sa uvoľňoval.
Záujem v Európe o staroveký Egypt vraj podnietila ...
Zostáva vám 85% na dočítanie.