Hlavný európsky úrad svedomia: Vatikánske archívy ukrývajú príbehy a drámy, o ktorých sa ani nevie

Kedy sprístupnil Vatikán archívy na bádanie?

Archívov je viac, najvýznamnejší a najznámejší je takzvaný Vatikánsky tajný archív. On nebol naozaj tajný, ale kedysi sa tak nazýval každý súkromný archív – archivum secretum, odtiaľ slovo sekretár. Názov „tajný“ má však rôzne konotácie, aj vďaka literatúre typu Dana Browna, pápež František ho preto vlani premenoval na Vatikánsky apoštolský archív. Nebol prístupný vždy, pre bádateľov ho otvoril v roku 1881 pápež Leo XIII., ktorý povedal, že nejestvuje nič, čoho by sa cirkev bála pri odhaľovaní pravdy.

Chodíte práve do tohto archívu?

Aj, my slovenskí historici však chodíme aj do Archívu Apoštolskej penitenciárie, ktorý je nesmierne zaujímavý a dostať sa doň bolo omnoho zložitejšie. Pápežskej penitenciárii sa niekedy hovorí hlavný európsky úrad svedomia. Ľudia z celej Európy, ktorí mali hriech a potrebovali rozhrešenie – absolúciu, udelenie výnimky zo zákona – dišpenz, vyhlásenie o nevine – deklaráciu alebo povolenie na niečo – licenciu, sa obracali práve na tento úrad. Archív vydával pre žiadateľov tieto dokumenty a ich obsah zapisoval do registrov, ktoré sú uložené v archíve. Hovorilo sa, že otvorenie archívu by bolo porušením spovedného tajomstva, keďže v ňom boli aj informácie, kto sa z čoho vyspovedal.

​Ako sa ho podarilo otvoriť?

Bol to dlhý zápas, ešte takmer celé 20. storočie bol archív neprístupný, ale niekoľko osvietených bojovalo za jeho otvorenie. Veľa pre to urobil dlhoročný archivár archívu monsignor Tamburini. Keď vydal prvú knihu Hriešnici a svätci, vyvolalo to obrovské diskusie a kontroverzie, v novinách boli veľkolepé titulky, lebo z penitenciárie povyťahoval zaujímavé prípady. Tamburini z toho mal nepríjemnosti a zasa sa dlho rokovalo, či ho sprístupniť. Nakoniec sa ho zásluhou mnohých ďalších sprístupniť podarilo s argumentom, že nejde o porušenie spovedného tajomstva, lebo ľudia, ktorí prichádzali po rozhrešenie, museli ísť najskôr k

prokurátorom, ktorým prípad rozpovedali, tí posúdili, do ktorého úradu žiadosť patrí a podali ju v ich mene. So žiadosťou potom pracoval okrem penitenciára, ktorý rozhodol o vybavení alebo zamietnutí, aj kancelársky personál. Takže hriechy vlastne boli zverejnené a nespadali pod spovedné tajomstvo.

Odkedy sa tam môže chodiť bádať?

Od začiatku deväťdesiatych rokov. Najskôr museli mať vedci súhlas miestneho biskupa, pod ktorého patria, dnes už sa dá do archívu prísť úplne bez problémov na základe žiadosti záujemcu o štúdium.

Ako si ten archív predstaviť, sú to dlhé podzemné chodby plné spisov?

Archív Apoštolskej penitenciárie sa nachádza v Palazzo della Cancelleria neďaleko Campo di Fiori a nijako sa nelíši od bežných európskych archívov. Vatikánsky apoštolský archív nachádzajúci sa v honosných budovách priamo vo Vatikáne je nádherný. Kým sa človek dostane prvý raz do študovne, musí prejsť všetkými strážami a gardami, rátali sme, že bolo deväť kontrol, takže to je na pol dňa, lebo treba ísť aj na prijímací pohovor. Potom bádateľ dostane preukaz a v ďalších dňoch už prechádza hladko. Teraz počas koronakrízy obmedzili počet bádateľov, takže keby ste si chceli rezervovať miesto napríklad na dvojtýždňový výskum, dostali by ste termín o rok, lebo tam chodia vedci z celého sveta.

Archív Apoštolskej penitenciárie sa nachádza v Palazzo della Cancelleria pri Campo di Fiori. archív Daniely Dvořákovej

​​Dostane sa do archívu hocikto?

Treba regulovať počet ľudí, takže prístup majú iba vedci. Keď tam ide človek prvýkrát, musí mať všetky fotokópie vzdelania, vedecké tituly, publikované štúdie, v žiadosti o prístup do archívu napíše, koľko dní tam chce byť, aby mu zarezervovali miesto. Inak neobmedzujú, čo si kto vyžiada na prezeranie, stredovek je úplne otvorený. Ja som tam teraz bola piatykrát na dva týždne, ale vedci z niektorých krajín prichádzajú aj na pol roka. Bez vatikánskych archívov je dosť ťažké robiť stredovek.

Čím je archív taký špeciálny?

Pápežská kúria zasahovala do diania v celej Európe, preto sa v archíve nachádzajú mimoriadne cenné pramene k stredovekým dejinám všetkých európskych krajín. Archív Apoštolskej penitenciárie nie je taký významný z hľadiska „veľkých“ dejín, teda politiky, diplomacie a podobne, ale je zasa úplne špecifický ľudskými príbehmi, keďže tam prichádzali obyčajní ľudia zo všetkých kútov Európy. Prišli buď osobne, alebo si zaplatili niekoho, kto tam za nich išiel predložiť ich prípad. V archíve sa dočítate mnoho o každodenných osudoch ľudí, ich príbehy, drámy, nešťastia. Čerpať sa tu dajú bohaté informáci...