Osud smutných hrdinov priemyselnej revolúcie poznamenal anglického vynálezcu Richarda Trevithicka, ktorý sa narodil 13. apríla 1771. Tento vizionár a dobrodruh mal veľký talent, jeho stroje však nenašli komerčné využitie a on dožíval v chudobe.
Najviac ho preslávil vynález prvej funkčnej parnej lokomotívy v roku 1804.
„Niet pochybností, že počet koní v kráľovstve sa veľmi výrazne zníži a tento stroj sa bude používať v tisíckach prípadoch, kde by sa nikdy nepomyslelo na použitie motora,“ filozofovala vtedy miestna tlač nad touto udalosťou.
Jeden z prvých parných vlakov na svete slávnostne vyrazil na koľajovú trať, spájajúcu železiareň Penydarren vo waleskom Merthyr Tydfile s kanálom do Cardiffu, po ktorej inak stroje ťahali kone. Vlak mal štvorkolesovú lokomotívu, ktorá rýchlosťou osem kilometrov za hodinu ťahala na piatich vagónoch náklad desiatich ton železnej rudy a 70 osôb. Celkovo prekonala 15 kilometrov.
Celá sláva mala ale jednu chybičku krásy: parovoz bol príliš ťažký a rozbíjal koľajnice, príliš krehké a málo vyvinuté na takéto používanie.
Vôbec prvá „cestná“ lokomotíva, ktorú Trevithick skonštruoval v roku 1801, sa zapísala do povedomia pod názvom Bafajúci diabol (Puffing Devil). Mala krátky život, vybuchla, keď sa vynálezca s priateľmi zabával v krčme.
Stalo sa to na Štedrý deň, keď sa cornwallským mestečkom Camborne preháňal tento parovoz rýchlosťou až 15 kilometrov za hodinu. Mal uviezť osem ľudí, ale nakoniec ich do neho naskákal dobrý tucet.
Stúpanie ku krčme bolo nad sily vozidla, takže pasažieri museli vystúpiť a tlačiť ho. Potom išli oslavovať. Lenže pri pive a pálenke sa zabudlo na nevyhasnutý oheň v parnom stroji. Voda sa vyparila, kotol rozžeravil a parovoz vyhorel za sprievodu ohlušujúcich rán žiarom pokrútených plechov.
V roku 1803 zostrojil Trevithick ďalšie vozidlo nazvané Londýnsky parný kočiar (London Steam Carriage) , čo bol v podstate dostavník vybavený parným motorom. V porovnaní s obyčajným kočiarom ťahaným koňmi bola však jeho prevádzka príliš nákladná, a tak sa neujal.
Jeho štvrtá a posledná lokomotíva s názvom Chyť ma, ak to dokážeš (Catch Me Who Can), supela rýchlosťou 19 kilometrov za hodinu po kruhovej trati v Londýne v lete roku 1808. Za jazdu Trevithick vyberal jeden šiling. Lenže po dvoch mesiacoch prevádzky sa lokomotíva vykoľajila.
Syn cornwallského dozorcu v medenej bani a najmladší zo šiestich detí Richard Trevithick už v detstve pozoroval parné stroje, ako pumpujú vodu z medených baní, ktorých bolo v Cornwalle mnoho. V marci 1790 skonštruoval s využitím Wattovho parného motora jeho výkonnejšiu verziu. Namiesto do tak žiadaných banských čerpadiel sa však rozhodol zapriahnuť svoj parostroj do povozu.
K ďalším významným vynálezom a projektom, ktorých sa zúčastnil, patrí dolovanie tunela pod Temžou, návrhy na vyzdvihovanie lodných vrakov, niekoľko poľnohospodárskych strojov, či metódy zúrodňovania krajiny. Strávil tiež jedenásť rokov v Južnej Amerike prácou pre majiteľov tamojších strieborných baní.
Richard Trevithick zomrel 22. apríla 1833 v Dartforde, kde ho aj pochovali v neoznačenom hrobe. Niekoľko mesiacov predtým si v liste kolegovi napísal vlastný epitaf: „Akokoľvek ma v živote sužovali finančné strasti, nikdy mi nikto nevzal veľkú česť byť užitočným poddaným, čo v mojich očiach ďaleko prevyšuje všetko bohatstvo.“
Jeho pamiatku dodnes pripomína socha pred knižnicou v Camborne v grófstve Cornwall, ktorá ho spodobňuje s jedným z jeho modelov. V Camborne sa tiež na jeho počesť každoročne koná Deň Richarda Trevithicka, spojený s exhibičnou jazdou parných strojov mestom.