Slovan, Slovanka. Identita, ktorá nás fascinuje aj znepokojuje. A oboje z rovnakých dôvodov: spája nás s koreňmi, ktorých podobu do veľkej časti nepoznáme. A tiež s národmi, ktoré sú – povedané slovami slovinsko-slovenskej prekladateľky Diany Pungeršič – blízke a exotické zároveň. A v neposlednom rade sa táto identita rôzne nadinterpretuje či dezinterpretuje.
Azda najdesivejšiu podobu takéhoto skreslenia máme možnosť sledovať (nielen) na sociálnych sieťach v podobe nekritického obdivu k Rusku aj v jeho súčasnej agresorskej podobe, ospravedlňovaného vágnymi pseudomystickými vetami typu: „Kto rozumie slovanstvu, ten chápe.“
Vhodný čas ujasniť si, čo to „slovanstvo“ vlastne znamená, čo nás s ostatnými Slovanmi spája a na čom skutočne stavali koncepcie takzvanej slovanskej vzájomnosti či všeslovanstva, ktorými z času na čas zvykne aj v 21. storočí kdekto „šermovať“ bez toho, aby mal potuchy, o čom je reč.
Nie evolúcia, revolúcia
Na úvod si položme základnú otázku. Kde sa Slovania vzali?
„Existujú o tom dve teórie, ktoré medzi sebou súperia,“ konštatuje Július Vavák, archeológ z Malokarpatského múzea v Pezinku.
Podľa takzvanej autochtonistickej žijú Slovania od praveku na strednom toku Dunaja, teda v okolí, kde leží aj Slovensko.
Migračná zas tvrdí, že Slovania sem doputovali z takzvanej pravlasti, ktorú rôzni starovekí aj moderní autori lokalizujú medzi rieky Visla a Dneper, do oblasti Pripjaťských močiarov, k Baltskému moru, či dokonca aj na Balkán.
Východorímsky historik Jordanes, ktorý žil na prelome 5. a 6. storočia, Slovanov opisuje ako početné obyvateľstvo, ktoré zabralo nesmierne priestory od prameňov Visly na severe po Mursijské jazero na juhu a miesto zvané Novietunum a na východe až po Dneper.
Ako však upozorňuje v prednáške K niektorým mýtom o počiatkoch našich národných dejín archeologička Tatiana Štefanovičová, „dávni autori písali často aj o vzdialenejších územiach, ktoré poznali len z druhej ruky, preto presnosť ich údajov treba overovať skúmaním aj iných prameňov“.
Aj Martin Homza, vedúci Katedry slovenských dejín Filozofickej fakulty Univerzity Komenského, sa v rozhovore pre HN magazín vyjadril, že súčasná veda ustupuje od klasickej zaužívanej predstavy objavenia sa Slovanov v strednej a vo východnej Európe ako masívneho príchodu veľkej skupiny s už vyvinutým kolektívnym vedomím z pravlasti na sever od Karpát.
„Viac ako o pohybe tisícov už vedomých Slovanov sa hovorí nie o evolučnom, ale o revolučnom vnímaní vzniku určitej skupiny bojovníkov, ktorí sami seba pomenovali Slovania, niekde na strednom Dunaji v časoch, keď sa Rímska ríša stiahla za dolný Dunaj.“
Teda v čase jej rozpadu na západnú a východnú časť. To ostatné, teda ako sa Slovania uvedomovali v širšom priestore východnej a východostrednej Európy, je podľa slov historika už skôr otázka kultúrneho ovplyvňovania tých, ktorí mali pôvodne rôzne mená, ale mali podobnú materiálnu kultúru a povedzme aj jazyk, no samých seba nepociťovali sprvoti ako Slovanov.
Vznik a rozšírenie Slovanov sa v súčasnosti chápe z perspektívy rôznych disciplín ako jazykoveda, kultúrna antropológia, historická sociológia či genetika.
„Spoločné však majú jedno – úspešný príbeh slovanstva nechápu ako prosté biologické rozmnoženie sa Slovanov, ale ako kultúrny transfer značky a názvu Slovania,“ komentuje Martin Homza.
Na gény zabudnime
Na skutočnosť, že žiadny slovanský, či dokonca slovenský gén neexistuje, máme aj exaktné dôkazy.
Genetici totiž pri preskúmaní génov súčasných aj historických obyvateľov Európy dosiaľ vystopovali sedem prapr...
Tento článok je určený iba pre predplatiteľov.
Zostáva vám 85% na dočítanie.
Zostáva vám 85% na dočítanie.