Všestranne vzdelaný stredoveký básnik, učenec i politik Dante Alighieri bol priekopníkom písomníctva, otcom spisovnej taliančiny, ale najmä autorom obsiahleho diela Božská komédia. Tá ohromuje aj v 21. storočí mohutnosťou autorovej fantázie, neopozeranými predstavami o ľudskom, božskom i posmrtnom živote či úhrnom stredovekej učenosti básnikových mimoriadnych znalostí.
Dante Alighieri, ktorý sa v roku 1999 umiestnil na druhej priečke v ankete o „najväčšieho Taliana tisícročia“ za maliarom, sochárom a architektom vrcholnej renesancie Leonardom da Vincim, zomrel 14. septembra 1321 v Ravenne, ako 56-ročný.
„Taliani ho nazývajú ‚božským‘, ale je to božstvo skryté. Málokto rozumie jeho veštbám, jeho sláva sa však udrží navždy!“ napísal o ňom napríklad francúzsky filozof a básnik Voltaire.
Životné dielo
Danteho najväčším dielom je Božská komédia, na ktorej pracoval 20 rokov a dokončil ju rok pred smrťou. Názov nemá nič spoločné s bohom ako takým a slovo „komédia“ označovalo „videnie onoho sveta ako cesty k spáse“.
Dielo sa začína známymi veršami: „Do stredu dráhy životnej som vkročil, / keď obklopil ma temný priestor lesný, /pretože prv som z pravej cesty zbočil.“
Poblúdenec stretne na svojej ceste básnika Vergília, ktorý ho z lesa vyvedie. Najprv ho však prevedie peklom a očistcom, aby Danteho duša spoznala všetky mysliteľné podoby hriechu.
Peklo sa podľa básne nachádza pod severnou pologuľou a má podobu nesmierneho, stále sa zužujúceho krátera, smerujúceho po deviatich stupňovitých okruhoch až do samotného stredu zeme. Kým nad vchodom do pekla stojí známe „zanechaj všetky nádeje, kto sem vstupuješ“, očistec je bohatší o nádej.
Je to ostrov ležiaci niekde na južnej pologuli, uprostred ktorého sa týči hora. Na jej vrchol sa dá vystúpiť po siedmich stupňovitých okruhoch – sedmoro okruhov, sedmoro hlavných hriechov. Kto dospeje na vrchol očistcovej hory, pred tým sa otvára raj. Po raji však už Danteho dušu nesprevádza Vergílius, ale Beatrice, podoba nekonečnej milosti a lásky.
Dielo je zovreté číselnou symbolikou, počínajúc tým, že cesta peklom a očistcom Dantemu trvala šesť dní, pričom siedmy deň bol určený na vstup do raja. Základom všetkého je ale číslo tri: Božská komédia má tri časti – Peklo, Očistec a Raj – každá z nich potom 33 spevov, zložených v tercínach.
Danteho prvotinou bol zborník milostnej poézie Nový život (1293), dielo, ktorého osou je história básnikovej neopätovanej lásky k Beatrice. Ďalej napísal zbierku lyrických básní Spevník (1300) či nedokončenú básnickú alegóriu Hostina (1307), ktorú písal vo vyhnanstve na rôznych miestach Talianska.
Z jeho ďalších diel sa nedá nespomenúť spis O ľudovej reči. Dôležitý je najmä pre Talianov, pretože (hoci je napísaný po latinsky) je zo stredovekého pohľadu (keď bola latinčina jediným jazykom vzdelanosti) avantgardnou obhajobou materskej reči, čiže toskánčiny (taliančiny). Pozoruhodný je aj jeho politický traktát O monarchii.
Ak sa vráti, upáľte ho!
Dante Alighieri sa narodil v máji alebo v júni 1265 vo Florencii. Jeho rodina patrila v meste k nižšej šľachte. V roku 1274 údajne ako deväťročný stretol približne rovnako starú Beatricu, ktorá sa stala nielen jeho životnou láskou, ale tiež dôležitou inšpiráciou pre jeho diela.
Oženiť sa však musel s Gemmou, dcérou vplyvného Manetta Donatiho. Tento sobáš dohodli ich rodiny ešte keď mal Dante 12 rokov. S Gemmou napokon splodil tri deti.
Neskôr tvrdil, že Beatrice v uliciach Florencie často vídal, no vždy ju iba pozdravil a nikdy ju bližšie nespoznal. Jej smrť v roku 1290 ho hlboko zasiahla a, aspoň podľa literárnej legendy, bola zlomovým momentom v básnikovom živote.
Okrem literárnej činnosti sa Dante Alighieri venoval aj politike, s ktorou sa spája ďalší osudový moment. V roku 1300 sa stal predstaviteľom mestského štátu Florencia, vedúceho spor s pápežom Bonifácom VIII., ktorý chcel získať Toskánsko pre svojich príbuzných.
Dante, ktorý počas dvoch mesiacov (od polovice júna do polovice augusta 1300) zastával funkciu jedného zo siedmich priorov, čiže predstaviteľov výkonnej moci, zaujímal protipápežské stanovisko. Panovačného Bonifáca VIII. nemal rád, jeho pôsobenie považoval za vrcholný znak morálnej dekadencie cirkvi a neskôr sa s ním dokonca „stretol“ aj vo svojej Božskej komédií, prirodzene v pekle.
Po tom ako v novembri 1301 dobyl Florenciu Karol z Valois a moci v meste sa chopili prívrženci pápeža, ktorí začali všetkých jeho odporcov prenasledovať, bol Dante prinútený odísť do vyhnanstva.
„Alighieri Dante je v neprítomnosti odsúdený za podvod, klamstvo, zlomyseľnosť, nekalé praktiky vydierania a nedovolené obohatenie na pokutu 5 000 florénov, trvalý zákaz verejnej funkcie a večný exil,“ stojí v rozsudku vynesenom 10. marca 1302, s tým, že ak by sa do Florencie vrátil, má byť upálený na hranici.
Až v roku 2008 mestská rada vo Florencii tento rozsudok zrušila a oficiálne sa ospravedlnila za básnikovo vypovedanie. „Dante dal lekciu všetkým, vrátane politikov, tým, že nešiel nikdy proti svojmu svedomiu,“ povedal prednedávnom taliansky prezident Sergio Mattarella.
Po vypovedaní z Florencie žil Dante Alighieri na rôznych miestach. Bol hosťom viacerých dvorov a známych rodín, okrem iného vo Forli, v Bologni, Padove, zdržiaval sa tiež v Lunigiane, v Lucce a od roku 1313 vo Verone.
Tú napokon v roku 1318 z neznámych dôvodov opustil a odišiel do Ravenny. Žil tam vraj realtívne pokojne, často ho tam navštevovali synovia Pietro a Jacopo, no i viacerí mladí literáti. Ako vyslanec mesta uskutočnil dokonca niekoľko oficiálnych politických misií. Posledná ho zaviedla do Benátok, stala sa mu však osudnou.
Pri návrate do Ravenny sa údajne počas prekonávania močaristého údolia Comacchio 56-ročný básnik nakazil maláriou a 14. septembra 1321 zomrel.
