Zaplnená sála parížskej Jazdiarne, v ktorej zasadá Národný konvent, podchvíľou vzrušene zašumí. Poslanci, ktorí nedávno sami seba vymenovali za súdny dvor s právom rozhodnúť o osude zvrhnutého kráľa Ľudovíta XVI., sú dnes najmä v pozícii publika. A slová, ktoré im adresuje jeho obhajca Romain de Sèze, sa mnohým nepočúvajú najlepšie.
„Občania, hovorím tu s úprimnosťou slobodného človeka; hľadám medzi vami sudcov, no vidím iba žalobcov. Chcete rozhodovať o Ľudovítovom osude, no sami ho obviňujete! Chcete rozhodovať o Ľudovítovom osude, pritom váš názor už pozná celá Európa! Ľudovít sa stane jediným Francúzom, pre ktorého nebude platiť zákon. Nebude mať ani občianske práva, ani kráľovské výsady. Nebude mu priznané jeho bývalé postavenie ani postavenie nové. Nechráni ho starý ani nový právny poriadok. Aký zvláštny a nepochopiteľný údel,“ zdôrazňuje.
Nie sú to však iba apely na spravodlivosť procesu či na absenciu zákonných záruk, zabezpečujúcich každému obžalovanému preukázanie jeho neviny, s ktorými sa obracia na konvent. Snaží sa vysvetliť i ospravedlniť rozhodnutia a kroky, ktoré panovník počas svojej vlády robil, a, samozrejme, aj vyvrátiť obvinenia, ktorým čelí.
„Zastavujem sa pred dejinami; pamätajte si, že budú súdiť váš súd a že ich súd bude súdom vekov,“ uzavrie napokon Romain de Sèze svoju dvojhodinovú reč.
Je streda 26. decembra 1792, krátko pred poludním, keď sa zasadnutie Národného konventu končí. Zasadnutie, ktoré je vlastne súdnym procesom.
Rozsudok však ešte nepadol, poslanci budú o ňom hlasovať až o niekoľko dní. A aj reč Romaina de Séze prispeje k tomu, že niektorí začnú pochybovať o tom, či naozaj konajú správne.
Tento článok je určený iba pre predplatiteľov.
Zostáva vám 87% na dočítanie.
Zostáva vám 87% na dočítanie.