Nebolo to náhle rozhodnutie, dlho tento krok zvažovala. Napokon, už raz chcela abdikovať, oznámila to vtedy aj členom ríšskej rady, no tí ju presvedčili, aby to nerobila. Lenže ona naozaj nechce vládnuť, a tak po troch rokoch, tentoraz odhodlaná, že už neustúpi, opäť ohlasuje svoje predsavzatie vzdať sa trónu.
„Motívom je moja láska k vede a umeniu, ktorým sa chcem venovať. Časom však spoznáte aj pravý dôvod môjho počínania,“ vysvetľuje 27-ročná švédska kráľovná Kristína tak trochu záhadne svoje pohnútky ríšskej rade.
Keď potom 6. júna 1654 vstupuje do veľkej sály hradu v Uppsale, kde má pred zrakmi desiatok zástupcov stavov prebehnúť abdikačný obrad, len ťažko skrýva dojatie. Oblečená v jednoduchých bielych taftových šatách, cez ktoré má prehodený kráľovský plášť, s korunou na hlave, držiac žezlo a zlaté jablko, si naposledy sadá na strieborný trón.
Ceremoniár prečíta oficiálne vyhlásenie, ktorým panovníčka formálne oslobodzuje poddaných od prísahy poslušnosti voči svojej osobe a ona potom postupne odkladá všetky regálie.
Keď však príde rad na korunu, ktorú jej má z hlavy zložiť určený člen ríšskej rady, nik neprichádza. Akoby aj týmto gestom chcela švédska nobilita dať najavo, že kráľovnú nik moci nezbavuje, že ide o jej vôľu. Kristíne tak nezostáva nič iné, len aby tento úkon urobila sama.
Prednesie ešte krátku rozlúčkovú reč, na ktorej konci vyzve svojho bratranca a nástupcu Karola Gustáva, aby zasadol na uvoľnený trón, a potom odíde.
Tento článok je určený pre predplatiteľov.
Zostáva vám 87% na dočítanie.
Zostáva vám 87% na dočítanie.
