Podľa zmluvy, ktorú spísal s kráľom, mal vyraziť na more už pred rokom, no stále sa niečo komplikuje. Najprv sa naťahovala oprava a príprava lodí, potom musel 39-ročný portugalský moreplavec zase riešiť problém s ich posádkami. Jeho krajanov v nich smel byť iba obmedzený počet, lenže Španieli, ktorí mali tvoriť gro mužstva, sa jednak zdráhali pod ním slúžiť a mali aj obavy z riskantnej plavby.
Teraz si však už Fernao de Magalhães môže konečne aspoň trochu vydýchnuť. Takmer všetko je pripravené a pätica lodí – Trinidad, na ktorej sa bude plaviť on, Concepción, San Antonio, Santiago a Victoria – môže konečne vyplávať.
Čaká ich dlhá cesta cez Atlantik k americkému kontinentu a potom ďalej, do neprebádanej oblasti, kde ešte žiaden Európan nebol. Ak mu však jeho plán vyjde, dočká sa nielen slávy a významného postavenia, ale i bohatstva.
S neochvejnou vierou, že to dokáže, sa Magalhães lúči v Seville s manželkou Beatriz a malým synom Rodrigom. Netuší, že sa vidia naposledy. A tiež netuší, aký význam preňho bude mať, že na palubu zobral Antonia Pigafettu.
Tohto Benátčana nenajal ako člena posádky. On sám, hnaný túžbou spoznať ďaleké krajiny, si miesto na lodi zaplatil, cestuje ako pasažier a od prvých chvíľ si píše denník.
„Ráno 10. augusta 1519 naložila posádka na palubu všetko potrebné a výstrel z dela ohlásil odchod. Plavíme sa riekou Guadalquivir pozdĺž Betisu, pokračujeme okolo bývalého maurského mesta San Juan de Aznalfarache až do Sanlúcaru, kde nám na lode naložia všetky zásoby,“ znie jeden z prvých záznamov.
Z prístavu Sanlúcar de Barrameda, odkiaľ vyrážajú na šíry oceán takmer všetky španielske výpravy...
Tento článok je určený iba pre predplatiteľov.
Zostáva vám 85% na dočítanie.
Zostáva vám 85% na dočítanie.