Diplomat, vojvodca, figúrka mocných, či symbol úpadku. Ako sa do dejín zapísali Levovia na pápežskom stolci

Inštitúcia pápežstva je po stáročia fascinujúcim fenoménom, ktorý výrazne formoval nielen cirkevné dejiny, ale aj politické, spoločenské a kultúrne smerovanie Európy a sveta.

Od skromných začiatkov prvých kresťanských komunít až po súčasnú globálnu podobu prešiel úrad rímskeho biskupa komplexným vývojom. 

Pápeži boli svedkami vzostupov a pádov impérií, prekonávali schizmy, zvolávali krížové výpravy a iniciovali reformy, ktoré menili tvár kresťanstva. Ich vplyv sa prejavoval v korunovácii cisárov, zakladaní univerzít či v podpore umenia a vedy. 

Nezriedka však boli aj terčom kritiky a osnovateľmi politických intríg či kontroverzných rozhodnutí.

Diplomat búrlivého obdobia: Lev I. Veľký (440 – 461)

Narodil sa v Ríme okolo roku 400. Bol 45. pápežom katolíckej cirkvi a jedným z najvýznamnejších pápežov staroveku vôbec. Jeho teologické dielo a diplomatické úspechy v kľúčovom období prechodu od antiky k stredoveku formovali dejiny cirkvi a Európy. 

   

Používal titul Pontifex Maximus, ktorý pôvodne označoval najvyššieho rímskeho kňaza, čím zdôrazňoval autoritu pápežského úradu a jeho nástupníctvo po svätom Petrovi. Po zvolení za pápeža v roku 440 sa s pozoruhodnou energiou a neochvejným odhodlaním zasadzoval za jednotu cirkvi, ktorá bola v tom čase ohrozená rôznymi teologickými spormi, schizmami a herézami.