Hannibal zahnal hrdý Rím k priepasti. Vieš, ako dosiahnuť víťazstvo, no nevieš ho využiť, vyčítal mu priateľ

Sú to už bezmála dva roky, čo so svojou armádou prekonal alpské končiare a nečakane vpadol do Itálie. Pomaly, ale isto postupuje na juh a rímske légie, ktoré ho chcú zastaviť, poráža v jednej bitke za druhou. Najprv pri rieke Ticine, potom pri Trebii, Victumulae i Trasimenskom jazere. 

Sebavedomie kartáginského vojvodcu Hannibala rastie s každým víťazstvom, naopak, v Ríme vyvoláva jeho napredovanie čoraz väčšie obavy. Všetkým je jasné, že nepriateľa musia zničiť, otázkou je, ako to urobiť.

Vyčerpať ho postupne drobnými šarvátkami, alebo vytiahnuť do veľkej rozhodujúcej bitky? Vládnuci konzuli Lucius Aemilius Paulus a Gaius Terentius Varro sa napokon priklonia k druhej možnosti a postavia sa na čelo vojska.

Ráno 2. augusta roku 216 pred naším letopočtom sa tak schyľuje k veľkému boju. Pri Kannách (dnes už neexistujúcej dedine v Apúlii, asi 60 kilometrov od mesta Bari) sa kartáginskej armáde postaví do cesty najväčšia vojenská sila tých čias – Rimania zhromaždili osem légií a posilnili ich aj jednotky spojencov. Dovedna je tak na rozľahlej pláni pripravených zničiť protivníka asi 90-tisíc mužov. 

Prvýkrát počas tohto ťaženia sa Hannibal nemôže oprieť o početnú prevahu svojej armády, k dispozícii má približne 50-tisíc bojovníkov. Keď však pred bitkou uvidí zoradené šíky Rimanov, hneď pochopí ich stratégiu – najsilnejšie jednotky majú v strede, chcú teda udrieť priamo a v plnej sile.