Celibát, očistec, odpustky. Mnohé cirkevné zásady nemajú oporu v Biblii, za ich zavedením stál pragmatizmus

Keby môj pradedo po prvej svetovej vojne nezbehol od katolíckej cirkvi k novovzniknutej Cirkvi československej, nikdy by som tu nebol. Ako katolícky kňaz by si nemohol vziať prababičku a mať s ňou deti. Ako husitský kňaz a neskôr biskup s tým nemal problém. 

Celibát teda už z existenčných dôvodov chápať veľmi nemôžem. Len na rozdiel od mnohých jeho odporcov nehovorím, že je potrebné ísť s dobou a zrušiť ho, ale práve naopak, je potrebné vrátiť sa ku koreňom. Čo by znamenalo to isté.

Že to je nelogické? Nie je. Prvým pápežom bol svätý Peter, ktorý pochádzal z izraelskej Betsaidy. Tento Ježišov židovský učeník bol najskôr ženatý, čo po mnoho a mnoho storočí nikomu neprekážalo. 

Celibát totiž nie je niečo, čo sa písalo čierne na bielom v Biblii a bolo tu od počiatkov kresťanstva. Tisíc rokov sa kňazi v pokoji ženili, prípadne mali milenky a celibát sa začal presadzovať do značnej miery z ekonomických a mocenských dôvodov, ktoré sa, samozrejme, dali náležite ospravedlniť tým, že to tak chce Boh.

   

Všetko vyplývalo zo skutočnosti, že ak sa ženíte a množíte, mávate spravidla aj potomkov, ktorým chcete niečo odkázať. Či už ide o hodnosti a prebendy alebo o pozemky a trebárs aj celé dediny. Cirkev mala čím ďalej, tým väčšie majetky, ktoré duchovní spravovali, ale nepatrili im. A pretože z majetku plynuli nielen príjmy, ale aj moc, a mocenské ambície mnohých pápežov i biskupov boli takmer svetovládne, bolo zrejmé, že treba zastaviť drobenie cirkevných statkov.