V Postupime spojenci deklarovali dobrú vôľu a ústretovosť, ich cesty sa tam však definitívne rozdelili

Z dokumentárnych záberov, ktoré v lete 1945 nakrútili v uliciach nemeckej metropoly spojeneckí filmári, je aj po trištvrtestoročí cítiť snaha ukázať obraz mesta, pomaly vstávajúceho z popola a začínajúceho žiť normálnym životom. Nechýbajú všadeprítomné ruiny, ktoré sa desiatky mužov, žien i detí usilujú vlastnoručne odstrániť, v prestrihoch sa občas objaví preplnená električka či ľudia náhliaci sa pešo s aktovkami v rukách do zamestnania. Niektorí sa tvária chladne, iní sa usmievajú. Možno úprimne, možno silene. Stačí však, aby sa objektív kamery na takejto tvári na pár sekúnd zastavil, a pohľad dotyčného človeka prezradí, čo naozaj cíti.

Nielen na tieto otázky malo dať odpoveď rokovanie najvyšších predstaviteľov Sovietskeho zväzu, Spojených štátov amerických a Veľkej Británie. Po konferenciách v Teheráne na jeseň 1943 a v Jalte na začiatku roku 1945 ich čakalo v poradí tretie spoločné stretnutie. Už v novom zložení.

S Josifom Vissarionovičom Stalinom a Winstonom Churchillom si mal za jeden stôl sadnúť nový americký prezident Harry Truman, ktorý v apríli nastúpil do úradu po zosnulom Franklinovi Delanovi Rooseveltovi.

Niekoľko týždňov pred vrcholnou schôdzkou, ktorej dejiskom sa malo stať mesto Postupim ležiace neďaleko Berlína, sa všetky tri krajiny prostredníctvom diplomatov navzájom ubezpečovali o ochote spolupracovať, vyjsť si maximálne v ústrety v záujme vybudovania lepšieho sveta a v neposlednom rade sa vyhnúť chybám Versaillskej konferencie z roku 1919, ktorej systém napokon zlyhal.

Dobrá vôľa, lepšie povedané jej verejné deklarovanie všetkými zúčastnenými, teda nechýbala. Pritom už Teherán a najmä Jalta ukázali, že Stalin sa pri presadzovaní svojich záujmov ťažko pred

niečím zastaví a p...