Bizarné pomenovanie „tresčie vojny“ sa používa na označenie dlhotrvajúceho napätia medzi Islandom a Veľkou Britániou. Eskalácia absurdného konfliktu o rybolovné nároky sa začala veľmi intenzívne objavovať už koncom leta 1958. To bol však len začiatok.
Obe krajiny nevídaný oceánsky problém riešili aj v priebehu nasledujúcich desaťročí. Nie vždy cestou mierovej diplomacie.
Od čias nezávislosti Islandu (Islandská republika bola vyhlásená v roku 1944, po zrušení personálnej únie s Dánskom) až do polovice sedemdesiatych rokov 20. storočia boli jeho vzťahy s Veľkou Britániou veľmi komplikované. V porovnaní s dnešným stavom vecí málokomu napadne, že koexistencia týchto suverénnych krajín prešla niekoľkými divokými búrkami.
Ich aktuálne zväzky sú nateraz zmierlivé, obe krajiny majú totiž spoločné záujmy – voľný obchod, obranu, ochranu životného prostredia, udržiavanie medzinárodného mieru a zároveň sú členmi NATO. Ešte pred pár rokmi to však bola úplne iná pieseň.
Jablko sváru vo vlnách
Jeseň na sklonku päťdesiatych rokov priniesla Islandu a Veľkej Británii nečakané komplikácie. Island sa totiž rozhodol rozšíriť svoje vody a zabezpečiť si v nich výsostné práva rybolovu, čo podstatne obmedzovalo dovtedajšie práva rybolovu britských, dánskych a západonemeckých rybárov. Nikto netušil, že je to začiatok absurdnej triády „treščích vojen“.
Blížil sa čas, keď mala vypršať dohoda uzavretá medzi Dánskom a Spojeným kráľovstvom ešte v roku 1901. Tá stanovila, že Island môže využívať vody do vzdialenosti troch námorných míľ – teda približne šesť kilometrov od islandského pobrežia. Island však v októbri 1949 rozpútal búrlivú rozpravu o nastavení nových, lepších pomerov.
Na začiatku 20. storočia sa zmluva, uzavretá na dlhých 50 rokov, týkala Islandu ešte ako jednej zo súčastí Dánska, tou zostal až do roku 1918, keď sa jeho postavenie zmenilo a s Dánskom ho spájala už „len“ personálna únia, spoločná hlava štátu. Island, teraz už sebavedomý a suverénny štát, chcel rozšíriť oblasť, ktorá mu podľa vtedy platnej zmluvy prináležala, o ďalšie štyri námorné míle (približne sedem kilometrov). Aj preto, lebo Briti úzus nelovenia v tesnej blízkosti Islandu už dlhšie nerešpektovali a svoje vlečné siete rozhadzovali aj v dovtedy zakázanej zóne šesť kilometrov.
Veľká Británia a Island sa snažili dohodnúť nejaké rozumné riešenie, spor sa však po neúspešných rokovaniach dostal až na Medzinárodný súdny dvor v Haagu. Ten v decembri 1951 rozšírenie námorného vplyvu Islandu schválil a potvrdil.
Islandská vláda svoj zámer zväčšiť rybolovné priestory oficiálne ohlásila v marci 1952 s tým, že nové pravidlá začnú platiť od 15. mája 1952. Stalo sa, čo asi nikto nečakal, od tohto momentu až do novembra 1956 boli Island a Veľká Británia „na nože“.
Zdanlivý islandský triumf
Briti na nemožnosť ďalšieho lovu rýb prostredníctvom vlečných sietí v inkriminovanom pásme reagovali tvrdou odvetnou sankciou, zakázali islandským rybárskym lodiam kotviť v britských prístavoch. Zdesenie v islandských štátnických kruhoch bolo okamžité.
Zákaz kotviť totiž ohrozoval prosperitu islandskej ekonomiky, pretože práve Veľká Británia bola paradoxne najväčším odbytiskom pre islandské úlovky. Sporný bod rozšírenia rybársko-námornej lokality bol tak následne odložený až na rok 1953, obe strany si dali čas, aby situáciu vyriešili.
...
Tento článok je určený iba pre predplatiteľov.
Zostáva vám 85% na dočítanie.
Zostáva vám 85% na dočítanie.