Nebola to iba otázka niekoľkých februárových dní roku 1948, na prevzatie moci v štáte sa československí komunisti systematicky pripravovali už počas druhej svetovej vojny, keď pôsobili v moskovskom exile. K praktickej realizácii svojich plánov pristúpili hneď po obnovení republiky.
V prvej povojnovej vláde, ktorú vymenoval prezident Edvard Beneš v apríli 1945 v Košiciach, síce ešte neobsadili post premiéra, mali v nej však najsilnejšie zastúpenie. Ich vplyv sa prejavil aj vo formulácii vládneho programu, ktorý určoval budúce smerovanie štátu, zásadne odlišné od obdobia predmníchovskej republiky.
Najvýznamnejšou zmenou, ktorá mala v ďalšom období ovplyvniť vývoj krajiny, bola orientácia na Sovietsky zväz. Tento faktor sa odrazil aj vo vnútropolitickej sfére.
Nový politický režim, označovaný ako „ľudová demokracia“, neznamenal v praxi plnú demokraciu, napríklad v zmysle politickej plurality. Minulosťou sa stala voľná súťaž veľkého počtu politických strán vo voľbách. Zakázané boli strany, ktoré boli označené za reakčné alebo tie, ktoré poškodili záujmy národa a republiky. Činnosť tak nebola povolená agrárnej, národnodemokratickej, živnostenskej a Hlinkovej slovenskej ľudovej strane.
Po novom vznikol systém takzvaného Národného frontu, ktorý určoval, ktoré strany, ale aj organizácie, môžu v spoločnosti pôsobiť a zároveň ich združoval. Hlavné slovo v ňom mala komunistická strana a politická opozícia prakticky zanikla.
Komunisti už v prvej povojnovej vláde ovládli aj bezpečnostné zložky. Presadili zrušenie žandárstva a policajného aparátu, ktoré nahradila jedna organizácia – Zbor národnej bezpečnosti. V rámci nej vznikla aj neuniformovaná zložka, Štátna bezpečnosť, ktorá komunistom slúžila na ovládnutie mocenských pozícií, diskreditáciu a neskôr aj likvidáciu politických oponentov.
Novú podobu mali nadobudnúť aj česko-slovenské vzťahy. Spoločný štát už nemal byť postavený na myšlienke čechoslovakizmu. Slováci sa doň vracali ako svojbytný národ, reprezentovaný vlastnými orgánmi – Slovenskou národnou radou (zákonodarným orgánom s obmedzenými právomocami) a Zborom povereníkov (orgánom vládnej a výkonnej moci).
Mocenské pozície si komunisti posilnili po voľbách v máji 1946. Na Slovensku sa v nich síce väčšinovo nepresadili (so ziskom takmer 62 % hlasov zvíťazila Demokratická strana, ktorá tak obsadila post predsedu Slovenskej národnej rady, komunistom pripadlo kreslo predsedu Zboru povereníkov), v českej časti štátu však zvíťazili a vďaka sporného ťahu napokon uspeli aj v celoštátnom meradle. Onen sporný krok spočíval v tom, že žiadna politická strana nemohla kandidovať v oboch častiach republiky. Komunisti si však v rámci celorepublikových výsledkov spočítali dohromady hlasy, ktoré získala KSČ v českej časti štátu a KSS na Slovensku, a to im zabezpečilo celkové víťazstvo.
Prvýkrát v histórii Československa tak získali post premiéra, ktorým sa stal Klement Gottwald. Udržali si tiež kľúčové ministerstvá (vnútra, informácií, financií, poľnohospodárstva, vnútorného obchodu a cez Ludvíka Svobodu, ktorý ako minister obrany síce bol nestraník, no sympatizoval s nimi, mali vplyv aj na armádu) a začali pristupovať k rozsiahlym personálnym výmenám v štátnej správe.
Ich úsilie o získanie mocenského monopolu v štáte sa stupňovalo a čoraz tvrdšie boli aj metódy, ktoré na to využívali. Diskreditačné kampane voči politickým oponentom, ich zastrašovanie a v niektorých prípadoch aj zatýkanie, či rôzne provokácie, viedli až k znefunkčneniu Národného frontu. Začiatkom roka 1948 vyvolali napokon komunisti vládnu krízu, ktorú využili na mocenský prevrat v štáte.
Viete, čo komunistickému prevratu predchádzalo a aké udalosti ho vo februári 1948 sprevádzali? Overte si to v nasledujúcom kvíze...