Ak by sme žili v ideálnom svete, tak by sme: boli 40-krát väčšia ekonomika, mali by sme desať odvetví, na ktorých by sme stáli a nemuseli by sme sa triasť, že pri najmenšom záchveve padneme rýchlejšie ako kocky domina. Teraz realita: nie sme 40-krát väčší, nemôžeme mať 10 odvetví, na ktorých budeme stáť, a práve „malosť“ determinuje, že jednoducho musíme stáť na povedzme dvoch odvetviach.
Asi toľko v skratke k príchodu Land Roveru na Slovensku. Áno, je to veľké. Áno, bude tam veľa práce. Áno, nebude to cez úľavy lacné (ale na Slovensku poznáme aj, slušne povedané, horšie využité desiatky miliónov eur). A na záver – áno, je to štvrtá automobilka. Nič nové, tento sektor už poznáme. A to je dobré.
Už nejaký ten čas totiž píšeme pomerne intenzívny príbeh Autá made in Slovakia, v ktorom nejde len o tri či štyri veľké fabriky. Ide v ňom skôr o tie stovky a stovky dodávateľov, ktoré sú na ne naviazané. Niektorých priniesli so sebou zvonku, iní vznikli tu, ako odpoveď na dopyt na trhu. Práve tí im tu vytvárajú servis, ukotvujú ich tu, kvôli nim bude pre ktorúkoľvek automobilku ťažšie odísť. Keď sa na tieto firmy pozriete hlbšie, ľudia v nich nielen vyrábajú komponenty. Oni aj vymýšľajú zlepšováky, softvéry (a nemyslíme tie emisné), vďaka ktorým autá fungujú lepšie.
Aby sme si to nekreslili príliš ružovo, to, na čo Land Rover, ale aj iné firmy zrejme budú narážať, je čoraz menej kvalifikovaných ľudí. Za to sa môžu zborovo poďakovať všetkých vládam na Slovensku, ale aj inému faktoru. Volá sa prirodzená miera nezamestnanosti a Slovensko sa k nej približuje. Jednoducho sa vyčerpajú ľudia, ktorí chcú, môžu a vedia pracovať. A tak tu budeme mať možno viac Rumunov, Bulharov. Tak ako máte v Rakúsku a Nemecku dosť Slovákov, možno Čechov.
Áno, teraz môže niekto prísť a povedať: ale pozrite sa, ako dopadol Detroit. A na to je odpoveď jednoduchá: pozrite sa na Fínsko, veľký nokiový vzor. Riziká, ktoré so sebou prinášajú automobilky, by so sebou prinášali aj iné sektory, od ktorých by sme boli závislí. Sme malí, už sa s tým raz a navždy zmierme.
Možno prešiel čas vyplakávať, filozofovať, koľko automobiliek ešte unesieme a báť sa, čo keď príde ďalšia kríza. Snažme sa využiť, čo máme. Vymýšľajme, pretláčajme sa, diverzifikujme sa v rámci toho, čo tu už funguje. Snažme sa byť aspoň trocha nenahraditeľní, využime to ako našu konkurenčnú výhodu. Popritom si budujme tú druhú, IT nohu, ktorá nás bude niesť popri automobilkách. A pre politikov: vytvárajme také podmienky, aby sem minimálne menší investori chceli prísť podnikať a nemuseli sme ich kupovať. Možno by stačilo pozrieť sa na oblasť, v ktorej, mierne povedané, zaostávame. Volá sa flexibilita trhu práce.