Vo všeobecnosti dnes samosprávy bojujú s nedostatkom financií, pretože od prijatia zákona o prechode štátnych kompetencií na samosprávy sa už dostatočne vyformovali oblasti, za ktoré zodpovedajú. Rovnako sa postupne definovala úroveň finančných potrieb pre plnohodnotné zabezpečenie služieb alebo správy majetku.
Zákon o prechode kompetencií „daroval“ do správy všetkým krajom na Slovensku zodpovednosť za oblasti, ktoré sú pre každodenný život ľudí nenahraditeľné (verejná doprava, infraštruktúra, zdravotníctvo, školstvo), ale aj oblasti, ktoré vnímame okrajovo a sú podpornými oblasťami pre rozvoj regiónu, ekonomiky a podobne (regionálny rozvoj, cestovný ruch, šport, kultúra).
Základná otázka teda je, či kraje musia vôbec existovať a nedokázal by ich nahradiť systém štátnej správy v úzkej spolupráci s obcami a mestami ako hlavnými centrami osídlení na danom území. Ďalšia otázka je, či kraje majú mať vyrovnané hospodárenie oproti reálnym potrebám, alebo len účtovne podľa svojho rozpočtu, pretože tu sú priepastné rozdiely. Na dosiahnutie ideálneho stavu by rozpočet kraja mal dosahovať dvoj- až trojnásobnú hodnotu počas najbližších 10 rokov, aby dokázal nabehnúť na krivku trvalej udržateľnosti.
Dnes si kraje sformovali svoje rozpočty do vynikajúcej štruktúry, ale stále sú, žiaľ, odkázané na úverové alebo iné externé zdroje (fondy EÚ a iné). Mnohé z nich dosiahli už kritickú hranicu zadlženosti, a tým sa v ďalších rozvojových projektoch zablokovali.
Pri správe majetku a infraštruktúry stále nedokážu dobehnúť technický dlh, čo je spôsobené aj nesprávnym nastavením zodpovednosti za veci spoločného celoštátneho významu, avšak za ich správu zodpovedá len kraj. Ide napríklad o správu ciest druhej a tretej triedy, ktoré používajú de facto všetky vozidlá aj tranzitná doprava, avšak starať sa o ne aj o mosty musí kraj. O to viac trpí ten región, ktorý nemá napojenie a dobudované rýchlostné cesty a diaľnice, pretože všetka doprava sa potom pohybuje predovšetkým po krajských cestách.
Pri verejnej doprave napríklad absolútne absentuje medziregionálna úroveň. Mestá majú svoje systémy MHD, kraje sa starajú o svoje prímestské linky, ktoré suplujú dopravnú obslužnosť aj v menších mestách. Diaľkové linky a medziregionálne prepojenia sú však absolútne mimo kontroly a hlavne udržateľnosti ustálenej ponuky pre cestujúcu verejnosť migrujúcu v týchto smeroch. Zväčša sú zabezpečované súkromnými dopravcami len na komerčnom základe a je len na rozhodnutí daného dopravcu, kedy danú linku zaháji a aj kedy skončí prevádzku na nej. Stáva sa, že potom vznikne medzera a ľudia sa nemajú ako dostať do práce v inom kraji. Štát by sa mal preto prinavrátiť k zodpovednosti za udržateľnú a verejnú dopravu tak, ako to mal vo svojich kompetenciách aj v minulosti. Doprava nie je ohraničená služba presne podľa administratívnych hraníc regiónov.
V aktuálnom období cítiť, že štát túto tému, našťastie, obnovuje snahou o zmenu legislatívy a založením Národnej dopravnej autority. Štát od roku 2004 nemal prakticky ani len dáta o verejnej doprave na Slovensku. To isté platí aj v iných oblastiach, ktoré im v tom čase „daroval“.
Tento istý model preto odporúčam aj pre ďalšie oblasti. Školstvo v kraji funguje len ako prietokový ohrievač štátnych príspevkov podľa predurčených schém. Kraj však má na starosti nielen vzdelávanie ako proces, ale aj zodpovednosť za technické zázemie, a tu je obrovská priepasť medzi finančnými možnosťami a potrebami.
Ak bude štát dobrým hospodárom, tak kraje sa budú môcť venovať naozaj len svojim regionálne spojeným témam, a tie štátne budú skôr len dopĺňať a dolaďovať podľa potrieb danej oblasti.
Za veľmi dôležitú oblasť však považujem starostlivosť o personálnu základňu, odbornú úroveň, zamestnanosť a trh práce v kraji. Sú to kľúčové prvky pre rozvoj kraja, stabilitu a ekonomickú prosperitu. V tomto by mali mať kraje svoje vlastné kompetencie a štát by im mal výrazne pomáhať pri uvedených cieľoch. Len tak zabezpečíme zotrvanie odborníkov, špecialistov a ďalších povolaní v našom regióne, zabránime ich odlevu do iných vyspelejších krajov a vyšleme tým dobrý signál aj pre budúcich investorov, či sa rozvoj bude len ďalej podporovať.
Autor je nezávislý kandidát na predsedu Banskobystrického samosprávneho kraja.