Minulý týždeň vyšla štatistika, že sme na 45. mieste v rebríčku šťastných národov, za jeden rok sme klesli o 15 miest. Nie je to popredné miesto. Ak hľadáme odpoveď na otázku, ako sme mohli klesnúť tak hlboko, tak si najprv musíme položiť otázku, či máme dôvod byť šťastnými.
Žijeme v strednej Európe. Máme vynikajúce podnebie. Obchádzajú nás hurikány, veľké mrazy, máme štyri ročné obdobia. Pravidelne prší, máme dostatok vody, nížiny, kde sa pestuje obilie, ovocie, a aj hory na drevo a pre krásu. Takže Boh nám dal veľkú šancu k šťastiu.
Keď to nestroskotalo na Božej vôli, tak sme si to pokazili asi my sami.
Teraz aj vo svete firiem je v móde slovo well-being. Znamená to akoby dobrý pocit na pracovisku. V prípade Slovenska nám asi chýba dobrý pocit v republike. Prečo je to tak? Asi robíme niečo zle. Začneme pri základoch. Máme v Ústave, že sme jeden národ, avšak pocit jedného národa je od nás ďaleko. Republika je rozdelená na západnú časť, ktorá sa končí pri Bystrici a na východnú, ktorej sa v poslednom čase ponúka jediná alternatíva, presťahovať sa na západnú časť. Hovoríme, že sme jeden politický národ, ale v skutočnosti priepasť medzi slovenským národom a ostatnými menšinami sa veľmi nepodarilo preklenúť.
Budujeme štát veľmi byrokratický, akoby na tom starom socialistickom, ktorý chceme len trošku zlepšiť. Základnou paradigmou je, že štát naháňa občana, aby ho niekde prichytil. Digitalizácia štátnej správy je nekoncepčná, čo je digitalizované, aby občanom uľahčilo styk s administratívou, funguje ťažkopádne, niekedy je skôr záťažou než pomocou. Mohli sme ísť cestou Estónska, kde štát využíva digitalizáciu, aby znížil administratívnu zaťaž, avšak sme sa o to ani nepokúsili.
Podnikateľské prostredie trpí obdobnými problémami, tvoria sa administratívne povinnosti, a preto podnikať je skôr odovzdávanie hlásení než skutočná práca. Platíme vyššie dane, avšak službu od štátu za to dostávame nižšiu. Vzdelávanie, zdravotníctvo, bezpečnosť, inovácie, všetko má svoje dlhodobé problémy. Všetci čakáme na mesiáša, ktorý nám povie, ako sa z toho dostať, avšak politické elity takých lídrov neprodukujú, keďže sa aj ľudia prestali starať o veci verejné, lebo neveria pozitívnym zmenám. Nie je šanca, že budeme mať lepších politikov, byť politikom je v skutočnosti omnoho väčšia záťaž než pocit úspechu. Ostáva nám len zabojovať, aby sme v rebríčku neklesli hlbšie, preto musíme chodiť viac do prírody.