Kto má podľa vás najväčšie maslo na hlave v potravinovej kauze s poľským mäsom? Veterinári, zdravotníci, obchodníci alebo výrobcovia?
Určite má na to najväčšie predpoklady výrobca. Majiteľ podniku, keď tajne pripravoval a delil mäso na bitúnku, to robil vedome po nociach. Jednoznačne je plná zodpovednosť na ňom.
Ale všetci ďalší majú na kauze tiež nemalý podiel.
Myslím si, že v tomto prípade môže mať maslo na hlave štátna veterinárna správa Poľskej republiky – jej lokálni pracovníci, a to aj v prípade, ak by im ich pečiatku napríklad ukradli výrobcovia. Ak je to tak, že tí by sa k nej dostali bez toho, aby bola pečiatka v zabezpečenom trezore, má na tom svoju zodpovednosť aj veterinárna správa.
Na celej kauze dosiaľ uniká rola obchodníkov. Pritom už v minulosti boli prípady, že niektorí obchodní nákupcovia zo Slovenska nútili poľských producentov vyrobiť potraviny čo najlacnejšie, lebo inak by ich odmietli kúpiť pre slovenský trh. Nákupca totiž povie – vyrobte to trebárs nekvalitnejšie, ale lacnejšie. Pritom Poliaci vedia vyrobiť aj kvalitné produkty. Stretli ste sa s niečím takým?
Áno. Bol som v poľskom závode, kde bol pripravený kamión výrobkov pre Slovensko, a keďže tam bol aj zoznam výrobkov, vypísal som si ich názvy a potom som si vypýtal ich špecifikácie. Zostal som prekvapený. Bola tam väčšinou nižšia kvalita. Pritom ten závod mal aj veľmi dobré výrobky.
Na čej strane je v takej situácii zodpovednosť?
Obchodník určite zodpovedá za svoj výber, on nesie zodpovednosť za to, ak „zoberie prihrávku, ktorá letí spoza ihriska“, a je ochotný ponúkať nízku kvalitu za danú cenu. V EÚ existujú štandardy medzi výrobcami a obchodníkmi. Zodpovednosť nie vždy spočíva na obchodníkovi za to, čo položil na pult. Avšak keď on formuje nielen objednávku, ale aj špecifikáciu výrobku, plnú zodpovednosť za výrobok nesie on, lebo mu výrobca musel vyhovieť. Výrobca sa podriadi obchodníkovi, lebo chce predať aj to, o čo iný zákazník nemal záujem. Mohla to byť aj nižšia kvalita.
Dajú sa takéto prípady nájsť aj v iných krajinách, napríklad v Nemecku alebo Česku, kde by sa naši nákupcovia snažili viesť výrobcu k nižšej kvalite, len aby to bolo lacnejšie?
Ja by som túto otázku posunul niekam inam – akú kultúru podnikania vyznáva výrobca potravín. Zažil som napríklad v Anglicku, kde som bol na stáži, že vyrábali podľa určitej receptúry, do ktorej išlo veľa surovín nižšej hodnoty. Výrobok nemal nijakú chybu. Ale zaujímavá bola reakcia robotníkov podniku.
Aká bola?
Usúdili, že to nie je dobré, aj keď nemali celkom pravdu. Mne ako stážistovi sa priznali, že to nechcú vyrábať, pretože tým klamú spotrebiteľov. Bolo v nich niečo ako sebavedomie, ktorým signalizovali vedeniu, že toto s nimi robiť nemôže.
Ale ak niekto dostane od nadriadeného príkaz, že niečo, hoci menej kvalitné, musí vyrobiť, môže postupovať inak, než poslúchnuť?
Ak si myslí, že dostal príkaz vyrábať zdravie ohrozujúcu potravinu, musí si s tým poradiť podľa svojho svedomia. Jedným zo spôsobov je napríklad to, že povie, že s týmto – teda vyrábaním takého produktu – nesúhlasí a že to od neho nemôžu očakávať, pričom sa nenechá ani podplatiť nijakou prémiou či priazňou majiteľa podniku. Dnes sa práve v potravinárskych firmách dosť výrazne bojuje za to, aby existovala kultúra nepodplácania alebo poukazovania na nekalé praktiky a falšovanie produktov.
V akých kruhoch – medzi výrobcami či obchodníkmi?
Nielen medzi výrobcami, ale aj medzi obchodníkmi sú takéto požiadavky. Ja napríklad robím audity pre istú zahraničnú sieť, a tá prišla s požiadavkou na výrobcov, že musia zabezpečiť spôsob, ako majú – im ako obchodníkom – zamestnanci výrobcu oznamovať akékoľvek nepoctivé praktiky z výroby.
Niečo ako systém whistleblowerov, teda chránených nahlasovačov nejakej zlej činnosti?
Presne tak. Ak by teda tamojší zamestnanec odhalil, že sa v podniku robí niečo nekalé, napríklad by sa nejaká skupina dohodla, že na nočnej zmene budú s čímsi špekulovať, majú to oznámiť nielen vedeniu závodu, ale aj obchodnému reťazcu, kam sa to potom dodáva. Reťazec dokonca núti výrobcu, aby v tom jeho pracovníci boli vyškolení, aby o tom mohli podávať správu vo svojom rodnom jazyku, ak sú cudzinci. Taktiež aby to bolo vysledovateľné a aby sa niekto, kto to oznámi, nemohol len tak ľahko potrestať.
Myslíte si, že podiel „skazených“ nákupcov a obchodníkov je väčší než podiel špekulujúcich výrobcov?
Osobne si myslím, že je to možno tak 50 na 50. Samozrejme, niekedy sa stáva, že je oklamaný aj dobrý, slušný obchodník. Možno o niečo viac než polovicu majú podiel výrobcovia, ale môže byť medzi nimi aj dohoda. Vtedy je to už úplne zlé.
Dnešná kauza s mäsom však nie je prvá, ktorá sa týka poľských potravín. Čo je za tým, že ich povesť pretrváva už roky a stále ich dovážame? Zohráva najvýznamnejšiu úlohu cena?
Vzhľadom na veľkosť Poľska ako krajiny a tiež na silu potravinárskeho priemyslu nie je počet káuz extrémne vyšší ako v iných krajinách. Avšak informovanosť je veľká a boj proti Poliakom je taký neférový, že ja ako Slovák sa pred nimi cítim úprimne zle. Myslím si, že sa celá vec trochu nafukuje a zovšeobecňuje sa, že všetky poľské potraviny sú zlé. Ja som v Poľsku auditoval veľa firiem, videl som tie závody aj to, čo sa tam vyrába, a musím povedať, že veľa vecí je tam hodnotných a stojí za to kúpiť si ich. Chcel by som zabrániť tejto protipoľskej mašinérii.
Zlyhali teda aj slovenské kompetentné orgány?
Ide o kriminálny čin, ktorý niekto odhalil. Je dôležité to lokalizovať, aby sa výrobky nepredávali ďalej. Ale na druhej strane by som zásluhy nepripísal slovenským kontrolným orgánom. Oni túto kauzu neodhalili. Nepamätám sa, že by v minulosti oni prví odhalili nejaký podobný škandál z cudziny. Upozornenie prišlo väčšinou z miesta pôvodu. Osobitne treba vyzdvihnúť prácu poľských investigatívnych novinárov, ktorí odhalili nekalú prax na bitúnku aj za cenu, že sa vystavili obrovskému riziku.
Poľský minister poľnohospodárstva však povedal, že mäso bolo bezchybné a že Slováci celú vec po odvysielaní reportáže zbytočne nafúkli – myslíte si, že by to mohlo byť aj tak, že tamojšie kontrolné orgány o takýchto kauzách vedia?
Minister svojím vyjadrením nekomunikoval dôveru v poľské výrobky. Je veľmi dôležité vedieť komunikovať záujmy spotrebiteľa, a nie záujem hospodársky a národný.
ad
Existuje tu podľa vás aj riziko, že by sa do európskych krajín vyviezlo oveľa viac kíl nezdravého mäsa, než sa dosiaľ uvádzalo v médiách?
Závisí to od počtu chorých kráv. Predpokladám, že to neboli stovky ani tisíce. Orgány však musia postupovať opatrne a nemôžu niekoho len tak bez dôkazu krivo obviniť. Takéto kauzy môžu totiž podnikom veľmi uškodiť, tie môžu aj skrachovať. Veterinárna správa má byť opatrná, ale na druhej strane má veci dotiahnuť do konca, má hľadať dôkazy. Nemala by však útočiť na výrobcov, lebo tým uberá aj z nášho stola. Napriek tomu, že celé sa to tvári ako poľská záležitosť, dosah je taký, že klesá spotreba hovädziny aj v našej krajine.
Naši štátni veterinári však najprv na webe zverejnili zoznam deviatich prevádzok, do ktorých sa malo dostať inkriminované mäso, a vyšetrovať ich začali až potom. Vrhlo to tieň na tieto prevádzky. Veterinári sa však obhajujú, že na firmy museli upozorniť hneď po výstrahe z európskeho systému. Bol či nebol to správny postup?
Jedna informácia je to, čo dostanem z výstražného systému, a druhá je tá od našej štátnej veteriny. Tá predsa má svojho lokálneho človeka poslať skontrolovať všetky faktúry a dodávky. Kontrolný orgán by mal vydať rozhodnutie až na základe výsledkov. Keď je niečo škodlivé, musím to okamžite zablokovať, ale nemusím hneď oznamovať verejne, že som to zablokoval. Na začiatok napríklad stačí, ak v nejakej predajni je podozrivé mäso pod zámkom veterinára. Musí tu predsa existovať postupnosť krokov.
Aká by mala byť?
Najskôr sa snažím zistiť, či predajca má podozrivý tovar a koľko, potom ho zablokujem a zisťujem, či z neho už predávali. Až po zistení, že podozrivý tovar môže byť nekontrolovane ponúkaný spotrebiteľom, to, samozrejme, musím ohlásiť verejnosti, aby som zamedzil ohrozeniu zdravia. Ale vtedy ešte nemusí byť dôkaz, že mäso je škodlivé. Medzitým však musia prebehnúť kontroly, či dané mäso je alebo nie je bezpečné na konzumáciu.
Na to, aby sa podozrivé mäso nedostávalo aj do jedální či reštaurácií, naše štátne orgány akoby nedokázali prijať efektívnejšie opatrenia než tie, ktoré robia už pár rokov, a to sú upozorňujúce e-maily, prípadne školenia pre vedúcich jedální. Ako by sa dalo takýmto situáciám predchádzať inak?
Ja som voľakedy patril medzi rodičov, ktorí boli v stravovacej komisii. Ako odborník v tejto oblasti som si vymohol právo po dohode so školou aj s jedálňou, že môžem prísť neohlásene do kuchyne a urobiť kontrolu. Takéto právo by stravovacia komisia rodičom v danej komisii mala dať.
To však nie je systémové opatrenie.
Toto sa dá urobiť na rodičovskej úrovni. Čo sa týka systémového opatrenia, je pravdou, že kontroly, ktoré sa robia v jedálňach, sa obyčajne týkajú kontroly množstva, respektíve toho, či a koľko mäsa sa použilo vzhľadom na to, ako je to napísané v receptúre. Ale menej sa už ide po tom, aký pôvod má mäso a akou cestou sa dostalo do školskej kuchyne. Čo by sa malo zlepšiť, je určite to, že v školských jedálňach by malo byť viac náhodných kontrol od hygienikov.