K opere ste sa dostali dosť netradične. Začali ste sa učiť za kuchára-čašníka. Kedy nastala tá zmena a vyhral spev?
Ešte skôr, ako som nastúpil na školu kuchár-čašník, som viac-menej hrával. Boli to väčšinou amatérske zoskupenia, veľakrát tam však boli aj profesionáli, ako výnimky, a jeden z takých profesionálov, ktorý sa volal Paľo Kozma, bubeník, ma dotiahol do Fermaty.

Fermata si vás teda zobrala pod svoje krídla?
Mal som vtedy šestnásť rokov a urobili sme svoj koncertný program, prvý album. Vtedy som pochopil, že môj smer nebude kuchár-čašník, ale že chcem robiť muziku. Odišiel som zo školy aj preto, že tam boli veľmi komplikované typy pedagógov, ktorí sa stále iba vyhrážali, skrátka ľudsky som si s tými ľuďmi veľmi nerozumel. Dodnes nehovorím, že som jednoduchý človek, čo sa týka komunikácie, ale hovorím, to čo si myslím, a to mnohým ľuďom vôbec nevyhovuje.

Odísť zo školy, venovať sa džezu a potom opere, to bol dosť veľký skok...
Keby mi niekto vtedy povedal, že budem operný spevák, tak ho vysmejem, lebo pravda je taká, že som k opere blízko nemal. Nikdy som k tomu nebol vedený a nikdy sa mi to nepáčilo. Dostal som sa však do formácie, v ktorej bolo veľa muzikantov zakotvených na konzervatóriu, tam aj študovali a popri štúdiu koncertovali na rôznych verejných koncertoch. Na takom verejnom koncerte som spoznal moju budúcu manželku, ona tam spievala ako operná speváčka árie.

Krásna žena vám teda otvorila dvere do operného sveta...
Presne tak. Samozrejme, vtedy iní tam aj spievali tie árie, ale tí ma až tak nezaujímali. No prostredníctvom týchto mojich kamarátov a mladých začínajúcich spevákov som pomaličky privoňal k "opernému jedlu". Potom som začal chodiť aj do opery a už som začal rozlišovať, čo je dobré, čo zlé. Keď som videl Pavarottiho, pochopil som, že opera je veľmi dobrá vec. Ani neviem, ako som sa veľmi rýchlo pretransformoval, manželka ma zrazu oslovila, či by som predsa len nechcel vyskúšať operný spev.

Vtedy ste však ešte neboli manželia?
Nie, to bolo na začiatku. Ja som totiž ešte spieval predtým, no nie operu, ale viac-menej pop - džez, niečo medzi tým. Ona ma raz vyskúšala, zaviedla ma k profesorke a tam sa to celé rozbehlo. Poslal som prihlášku na školu, aby som sa ďalej vzdelával ako hudobník, potom som sa ešte dostal na chvíľu do Talianska a tak ďalej.

Čo sa vám na samotnej opere tak zapáčilo?
Kedysi som hral napríklad aj vo VV Systéme Vlada Valoviča, robili sme turné po Sovietskom zväze, bolo to vystúpenie kvalitných muzikantov, s ktorými bola radosť hrať, prišli sme si na svoje, ale čosi mi tam chýbalo. Keď som prišiel do opery, videl zrazu človeka - ako sa mení z Jožka Mrkvičku, keď si dá kostým, namaľuje... a zrazu je z neho diabol, má aj spevácke možnosti sa ako diabol prezentovať a ku všetkému tiež pohybové, tak je to zrazu trojdimenzionálne muzicírovanie. Pochopil som, že operný svet je pre mňa ako muzikanta oveľa bohatší, lebo je tam text, je tam kostým, omnoho viac môžeme zasiahnuť diváka.

Niekde ste sa vyjadrili, že ste potom vy aj budúca manželka mali vo vzťahu veľa neprajníkov. Prečo? Keď sme sa zoznámili, manželka končila školu a viac-menej stála už na štartovej línii. Všetci jej dávali veľké perspektívy. Mala talent, hlas, vzhľad, a zrazu sa zoznámila s niekým, kto bol z úplne iného fachu, kto bol bigbíťák. Tak v tom, samozrejme, všetci v tom videli záhubu opernej speváčky a všetky najväčšie katastrofy. Nikto sa nezaujímal o to, kto vlastne som, ako rozmýšľam a podobne. Už dopredu odpisovali tento vzťah len preto, že som bol z iného "šuplíka".

Čo bolo ďalej?
Keď sme sa potom "prešuplíkovali", aj tí neprajníci povedali, alebo aj dodnes nepovedali, to je jedno, ale fakty hovoria za seba, lebo sme spolu 23 rokov, máme krásnu dcéru Rebeku a myslím si, že to samo osebe hovorí, že sa mýlili.

Kedy ste potom prvýkrát spolu stáli na javisku?
Naozaj spoločné spievanie bola La Traviata, bolo to veľmi dávno v Bratislave, a koncertne neviem kedy, ale bolo to v tom istom období.

Ako si na to spomínate?
V príbehu som stvárňoval jej svokra. Naše 20-minútové dueto malo vtedy veľký ohlas u publika. Keď spievam na scéne sám, tak nemám problém, lebo netrpím trémou a všetko je tak, ako má byť. Keď však spievam s manželkou, nesiem zodpovednosť aj za ňu. Som niekde v tej tme, držím palce a nadychujem sa s ňou, ani neviem prečo. Nepomôže jej to, samozrejme, ale tú zodpovednosť cítim omnoho väčšiu, keď sme spolu. Tak to bolo aj je.

Váš nižšie postavený hlas vás predurčuje na charakterovo záporné postavy, ktoré zvyčajne netvoria v príbehoch pár s hlavnými hrdinkami, peknými sopranistkami, akou je vaša žena. Nebolo vám to nikdy ľúto?
To už bez ohľadu na to, či manželka musí spievať ľúbostné dueto s tenoristom. Oni sú milovníci a, samozrejme, každý barytón a bas - pokiaľ je normálny chlap - musí žiarliť, pretože tá rola milovníka a objatia od tej krásnej sopranistky, veľakrát aj nie krásnej sopranistky, sú vždy príjemné. Je lepšie byť milovník ako nejaký zlostník, ktorý zabíja. Je to nevďačné. Aj keď podáte fantastický výkon a máte postavu, ktorá je negatívna, veľakrát viac-menej negatívne reaguje aj publikum, pretože tá postava robí počas predstavenia veľa zla.

Keď ste v 90. rokoch odišli zo SND, bolo to aj z politických dôvodov?
Absolútne nie. To s politikou nemalo nič spoločné. To bol jednoducho ľudský faktor, ktorý tam zohral veľmi veľkú rolu. Keď vidíte oproti sebe človeka, ktorý sedí na riadiacej stoličke a ktorý vás absolútne ľudsky aj umelecky uráža a zaobchádza s vami, akoby sme neboli kultúrna inštitúcia, ale akoby sme boli pri pásovej výrobe, tak chápem, že je to človek pre mňa nebezpečný a je lepšie odísť, ako nechať si takýmto človekom šliapať po hlave.

S manželkou ste sa potom snažili vystupovať po svete tak, aby ste boli spolu. Darilo sa to?
Na začiatku to nebol problém, pokiaľ sme nemali dcéru. Keď sa narodila Rebeka, tak sme sa viac-menej snažili robiť spoločnosť manželke a z času na čas som odcestoval na nejaké účinkovanie. No a potom, keď som začal aj ja čoraz viac spievať, tak sme si doslova sadli a dali kalendáre dokopy, aby sme neboli od seba preč dva mesiace.
Keď jeden mal mesačné hosťovanie, ten druhý neprijal žiadnu ponuku, iba výnimočne, keď to bola nejaká prestížna záležitosť. Dcéra chodila väčšinou s nami až do tretieho ročníka základnej školy aj so súkromnou učiteľkou.

V Londýne ste bývali dokonca priamo oproti opere...
Robil som tam veľa inscenácií, strávil som tam summa summarum aspoň rok. Istý čas tam bola so mnou aj manželka s dcérou. Výhľad z bytu som mal nalepený na divadelný vstup a veľakrát som išiel domov v kostýme. Len som prebehol ulicu, išiel som dať Rebeke dobrú noc, našminkovaný v kostýme, a potom späť cez ulicu do divadla.

Teraz máte dcéru v pubertálnom veku. Keď má rodičov preč, nerobí to problém?
Musí chodiť denne do štúdia na súkromné gymnázium a nemôže s nami toľko cestovať, ako cestovala, a keď manželka zoberie ponuku a ja som mimo, vtedy musí byť so starou mamou. Teraz má trinásť, mám pocit, že aj ona chápe veľa vecí. Zatiaľ sme boli od seba maximálne dva týždne. To nie je taká strašná bolesť.

Momentálne ste prijali ponuku Opery SND na účinkovanie v Madame Butterfly. Plánujete ostať na Slovensku natrvalo?
Ja som vždy ostal v Bratislave, len som povinný voči tomu, čo viem, spievať aj v iných divadlách. Spĺňam určité kritériá, ktoré sú v Európe uznávané, tak ma divadlá žiadajú všade a ja nemôžem povedať nie, lebo naše zamestnanie je hlavne o tom, aby sme čo najviac chodili po svete, posúva nás to stále vyššie. Keď človek pôsobí iba v jednom divadle, je tu iba jeden tím ľudí, ktorý veľakrát ostane na jednej úrovni a už ďalej nejde.

Prečo Butterfly, je to vaša srdcová záležitosť?
Produkcia Butterfly viac-menej vyšla zo spoločnej mojej a manželkinej iniciatívy s vedením divadla. Asi pred tromi rokmi sa nás vedenie pýtalo, vzhľadom na to, že sme tu dlho nič nenaštudovali, či by sme mali predstavu, v čom by sme chceli hosťovať. My sme teda povedali, že Butterfly by bola fajn. Prizvali do toho pána režiséra Konwitschného, ktorý túto operu robil už pred pätnástimi rokmi v Gratzi.

Madame Butterfly bude spievať vaša žena, a tak budete opäť spolu na javisku...
Je to vzácnosť. V minulosti sme sa párkrát stretli a tie večery vždy mali takú špecifickú atmosféru. Veľa ľudí si dobre spomína na časy, keď sme spolu robili Traviatu. Keď sa nám darí byť spolu na scéne, je to väčšinou v Bratislave. Väčšinou inokedy je to tak, že jeden sedí v hľadisku, druhý stojí na javisku. Ten, čo spieva, je v pohode a ten, čo sedí v hľadisku, drží palce a celý sa trasie, aby všetko vyšlo tak, ako má.

Chýba vám niečo v SND pri porovnaní s ostatnými scénami?
V každom divadle či spoločnosti je vždy niečo, čo nie je úplne tak, ako má byť. Keď má však niekto veľmi vysoké nároky na spôsob práce, keď niekto cestuje po zahraničí a vidí, že niekde tie vysoké nároky sú splniteľné a je to naozaj len na ľuďoch, a príde do Bratislavy, tak prvé, čo si uvedomí, je to, že tie vysoké nároky musí opustiť, lebo tu ľudia nie sú zvyknutí pracovať zodpovednejšie voči svojim postom. Či už je to manažér, asistent režiséra, skrátka každý, aj tá upratovačka je veľmi dôležitá. Keď ona zanedbá svoju povinnosť, tak môže ľuďom pekne otráviť život. Lebo napríklad keď idem na záchod a nie je tam toaletný papier ani mydlo, nemám si do čoho utrieť ruky a mám tu byť osem hodín denne, tak môžem povedať, že som riadne naštvaný; ani nie na to, čo robím, ako na toho, kto si nerobí to, čo má robiť.

Ako sa dajú charakterizovať diváci v Bratislave?
Najlepší. Naše publikum je naše. Tí ľudia ma poznajú. Videli moje prvé roly a potom, samozrejme, sledovali moje návraty. Myslím si teda, že boli svedkami aj môjho zdokonaľovania, lebo sa mi zdá, že ten aplauz je vždy čoraz väčší. Takže pre mňa je to vždy príjemné vrátiť sa pred publikum. Mnohých poznám aj osobne, tých skalných.

Dá sa porovnať spevácka úroveň našej opernej scény so svetovou?
Porovnávať to, čo je u nás a na svetových scénach, je bezpredmetné, akoby ste porovnávali Mercedes a Žiguli. Úplne iná tradícia, materiály, tam je výber toho najlepšieho. Kráľovská opera v Londýne má naozaj možnosť - a mala, keď pán Pavarotti žil - vybrať si takých spevákov, najväčších tenoristov, najväčšie sopranistky, to naj, čo je momentálne vo svete. Oni na to peniaze majú, lebo celé je to o tom. Som presvedčený, že aj k nám by prišiel Domingo, keby ho zaplatili. V poslednom čase sa však aj u nás hosťuje čoraz častejšie, chvalabohu.

O slovenskej škole sa však vyjadrujete veľmi pozitívne...
Naša škola je kvalitná, ale ak si všimnete, každý kvalitný spevák, a to je tá naša povinnosť, keď dosiahne určitú kvalitu, odráža sa do sveta a je to úplne prirodzené. Dôležité je, aby sa vrátil aj domov a aby zaspieval aj doma, lebo naše zamestnanie je ozaj o tom, aby sme chodili po svete a čerpali všade, kade sa dá.

Nie je škoda, keď u ľudí prevláda stereotyp, že slovenský operný svet je iba Peter Dvorský a nikto iný?
To je úplne prirodzené, lebo naše masmédiá to tak prezentujú. Či si pozriete noviny alebo správy, je to tak. Nikde sa nepísalo o tom, že napríklad moja manželka získala cenu Music Awards v Amerike, čo je jedna nechcem povedať z najprestížnejších cien vôbec v hudobnom svete, ale ona, myslím si, je jediná operná speváčka na Slovensku, ktorá ju má.
Nie je to však naša chyba, lebo my s tou cenou nemôžeme chodiť do redakcií a televíznych spoločností. Nie je to naše povolanie. To, že obidvaja robíme to, čo robíme, že spievame obidvaja v Londýne či v Paríži nové dôležité inscenácie, to nikto nevie. Je jasné, že keď tam ide športovec, ktorý tam vyhrá tretie miesto, o ňom vedia všetci.

V Taliansku chodia na operu pekári, cukrári, jednoducho všetky vrstvy. V čom to je?
Skladatelia ako Verdi, Puccini, Donizetti, všetci sú Taliani. V Taliansku si ľudia už stáročia spievajú pri pečení chleba folkové piesne a árie z opier. Tam, keď sa dieťa bicykluje a spieva La donna mobile, tak to nie je nič zvláštne, spievala to aj babka, keď išla na nákup či miesila cesto v kuchyni. U nás sa opera nerodila ako v Taliansku huby po daždi. My máme dodnes absenciu operných skladateľov a tých z pár, čo boli, naozaj kvalitných bolo iba málo. Pokiaľ nemáte autorov, ktorí by písali hitovky a ľubozvučné melódie, obyčajný človek nemá prečo si spievať áriu Zo života hmyzu, teraz, keď chcem byť zlý. To je jednoducho ťažká opera aj pre nás, samotných spevákov.

Dali by ste sa nahovoriť na vystúpenie s populárnou skupinou, ako to napríklad robil Pavarotti?
Aj teraz nedávno sme robili na Hrade projekt, ktorý bol hudobným mišungom. Bolo to vymyslené tak, aby sme sa na začiatku prejavili ako operní speváci, a potom sme chceli ponúknuť niečo z muzikálu, z talianskej piesne, až sme prešli k ľudovým piesňam.

Vedeli by ste si sám seba predstaviť aj v kombinácii s rockom?
Nemám s tým problém, ale na to treba čas. Kedysi som mal také úlety, chodil som do rozhlasových štúdií, kam ma pozývali moji známi z predchádzajúceho hudobného sveta. Prizývajú ma, keď je nejaká rozprávka, robil som Levieho kráľa.
Chodím, ale čoraz menej. Je to však aj tým, že nie som doma.

Musí človek pri opere aj dobre vyzerať, aby dostal postavu?
Dnes už sú divadlá a inscenátori nároční. Veľakrát sú to činoherní režiséri a v činohre dbajú, aby človek adekvátne aj vyzeral. Keď má byť milovník, nemôže mať 180 kilogramov, lebo sa ani nepohne a ani nedokáže objať tú sopranistku. Takže dnes je naozaj dôležité, aby milovník vyzeral zaľúbeniahodne, to znamená, že aj publikum sa musí doňho zaľúbiť. Musí vyzerať suverénne, byť pekný, a potom je prirodzené, že sa to dievča, tá sopranistka, zaľúbi doňho a nie do jeho otca.

Vy si zakladáte na zjave?
Určite. To patrí k povolaniu. Pôsobíme nielen hlasom, ale aj zjavom.

Čo robíte pre to, aby ste boli fit?
Pán Boh ma zrejme mal rád, dal mi základ zjavu, preto nemusím robiť až toľko. Ale čo je dôležité, človek by mal mať svoj limit. Týka sa to aj jedenia, pitia a všetkého. Len čo sa limit prekročí, človek by mal mať alarm systém a redukovať. Viac spať, cvičiť. Celý systém je mať vnútornú disciplínu.

Na operných scénach je stále veľa speváčok, ktoré síce stvárňujú v príbehoch dievčatá, no pôsobia dosť korpulentne...
To sú tie, ktoré stále nepochopili, že časy sa menia. Teraz už nikto nie je zvedavý na telo pani Montserrat Caballé, inak španielskej sopranistky, šoumena, zlatého človeka. Tá prišla na scénu s Pavarottim, postavili sa na rampu a spievali, bez pohybu. Spievali fantasticky a každý si odniesol veľký zážitok. Ale dnes to už pominulo. Dnes sa už chce, aby text, ktorý sa spieva, bol naplnený aj pohybom, a keď je človek obézny, pohyb je obmedzený. Potom je veľakrát groteska, keď sa obézny rozbehne, vrhne sa ku kolenám sopranistky a roztrhne si pri tom gate. Tú sú tie trapasy, ktorých sa dá vyvarovať disciplínou.

Nestretli ste sa niekedy s tým, že vás spájali s Danielom Hůlkom?
Policajti ma raz zastavili, keď som prekročil rýchlosť, a kým som im nedal občiansky, mysleli si, že som Daniel Hůlka. Ale potom povedali - vy nie ste ten Daniel Hůlka? Nie som ten Daniel Hůlka, a to bol jediný prípad.