Je najstarším synom posledného habsburského cisára Karola, ktorého korunovali, keď on mal štyri roky. Po jeho smrti sa stal hlavou rodiny, a to mal iba desať rokov. Prežil vyhnanie rodiny do exilu, zhabanie majetku a kráľovských klenotov. Do konca 60. rokov mal zakázaný vstup do Rakúska. No Otto von Habsburg sa nevzdal a dokonca teraz tvrdí, že mal šťastný život. Vo svojich deväťdesiatich piatich rokoch plynulo ovláda sedem jazykov, je poslancom Európskeho parlamentu, píše knihy. Nájde si popri tom čas aj na svojich sedem detí a 22 vnúčat. Hlave rodu sa nelení a záujem o podunajské krajiny nevyjadruje len na politickej úrovni, ale napríklad aj návštevou Bratislavských korunovačných slávností. Práve tam nám predstaviteľ jedného z najslávnejších a najvplyvnejších šľachtických rodov poskytol exkluzívny rozhovor.

V Bratislave sa korunovačné slávnosti symbolicky konali už po štvrtýkrát. Čo ste prežívali ako "posledný" Habsburg pri udalosti, ktorá sa spája s vašou vlastnou históriou?
- Urobilo to na mňa veľký dojem. Pretože som sa veľmi dôkladne pozeral na obecenstvo, som starý poslanec parlamentu, takže sa vyznám v ľuďoch, všimol som si, koľko z nich zaujíma konfrontácia s vlastnou históriou... Majú preto porozumenie. Povedal by som, že ľudia boli súčasťou tej udalosti, a to je veľmi zriedkavé. Mimochodom, korunovácie ste pripravili vynikajúco.

Vynorili sa vám v tejto súvislosti nejaké spomienky?
- Bol som vtedy malý chlapec, keď som sa stal hlavou rodu, a už je to veľmi dávno. V tomto roku budem mať 95 rokov. Ale tešilo ma jednoducho z historického poznania, v čo som vždy veril, tá absolútna pripravenosť žiť, nezabúdajúc na históriu. To ma u Slovákov neustále fascinuje. Moja práca sa Slovákmi začala ešte v čase, keď bola vojna. Možno aj preto sú mi blízki.

Korunovácie sa pôvodne konali v Dóme sv. Martina. Neprekážalo vám, že táto bola na námestí?
- Nepozeral som sa na to, či je to v dóme alebo niekde inde. Hlavné je, čo ľudia pri tom pociťujú, čo im to prináša. Či sa vlastná história odohráva pred kostolom alebo vnútri, to nie je rozhodujúce. Podstatné bolo to, že Slováci sú odhodlaní žiť ďalej svoju vlastnú históriu.

Keď korunovali vášho otca Karola za cisára, mali ste len štyri roky. Pamätáte si na to?
- Samozrejme, veľmi dobre. Bolo to v Budapešti. Otcova korunovácia je porovnateľná s korunováciou v Bratislave hlavne pre tú spomínanú dôstojnosť. Strom bez koreňov spadne, a tak je to aj s národom. A čo sa tu odohrávalo, to sa týkalo koreňov.

Po druhej svetovej vojne vašej vetve rodu Habsburgovcov zhabali majetok, kráľovské klenoty, do roku 1967 ste mali zakázaný vstup do Rakúska. Muselo to byť ťažké obdobie - vďaka čomu ste ho dokázali prekonať?
- Do Rakúska som sčasti mohol ísť aj v 30. rokoch, ale potom definitívne až v roku 1967. Samozrejme, zaujímal som sa o Rakúsko, ale mal som popri tom veľmi veľa úloh. Vďaka nim som to prekonal. Pre mňa tá úloha nebola len malé Rakúsko, práve tak ako ani Slovensko, ktoré je veľmi dôležité v dunajskom priestore - zaujímalo ma, samozrejme, Maďarsko, Chorvátsko. Bolo dosť úloh, ktorým som sa mohol venovať. Musím však povedať aj iné. Keď má človek svoju úlohu, tak ju plní bez ohľadu na to, čo sa deje.

Niektoré panovnícke rody žili len niekoľko storočí. V čom spočíva dlhovekosť dynastie Habsburgovcov?
- Boli sme vždy nadnárodní. Pohybovali sme sa vo veľkom dunajskom priestore. Okrem toho tu boli povinnosti, ktoré sme mali. Zaujímali sme sa o pobaltské štáty. Aj počas vojny, napríklad, niežeby som niečo osobitné sledoval, ale vedeli sme, že tí ľudia tam trpia, tak sme im potrebovali pomôcť.

Rakúsky historik Christian Dickinger napísal niekoľko kníh o Habsburgovcoch. O vašom rode sa nevyjadruje však príliš pozitívne. Vníma ho ako zdegenerovaný a zhýralý. Dokážete sa s takouto tvrdou kritikou vyrovnať?
- Kritika je všade. Existuje americký výrok, ktorý hovorí: Dom, ktorý stojí na kopci, sa vždy kritizuje. Je to len časť histórie, časť vývoja. Dá sa to, samozrejme, zvládnuť.

Nevnímate teda jeho kritiku objektívne?
- Ľudia, ktorí boli vo vysokých pozíciách, vždy robili chyby. To je jasné. Treba s tým počítať, že prichádza aj kritika. Preto treba robiť to, po čom má človek čisté svedomie, a tým sa to končí.

V 20. storočí si čoraz viac Habsburgovcov bralo príslušníčky nevládnucich alebo meštianskych rodov. Váš najstarší syn Karol si takisto nevzal príliš urodzenú barónku. U iných Habsburgovcov by to znamenalo vylúčenie z rodu, no Karol vďaka vám v dynastii ostal a jeho potomkovia sú symbolicky považovaní za "následníkov" trónu. Proti vášmu rozhodnutiu protestovalo konzervatívne krídlo rodu, no neuspelo. Prečo ste to spravili?
- Kto je následníkom?... Odpoveď je jednoduchá. Ten, kto je schopný to robiť. Chvalabohu, medzi svojimi deťmi viaceré, ktoré sú schopné. Môj syn Karol má v povolaní, ktoré vykonáva, veľmi významnú pozíciu ako pilot v medzinárodnej vojenskej organizácii. Teraz, keď sme tu, je v Južnej Amerike, usporadúva kurzy medzinárodného práva. Nie pre severoamerických, ale juhoamerických vojakov. V tejto profesii niet nikoho, kto by to mohol robiť v španielčine - a on hovorí aj po španielsky.
Môj syn Georg je prezident maďarského Červeného kríža. Okrem toho má funkciu vyslanca pre Maďarsko, má toho skutočne dosť, čo musí urobiť.
Moja dcéra Gabriela je sochárka. Zaujímala sa najmä o národy utláčané Rusmi. Gruzínsko jej dalo minulý mesiac štátne občianstvo za to, čo urobila pre ich krajinu. Takto by som mohol hovoriť o celej rodine.

V značnej miere ste sa pričinili o to, aby sa podunajské krajiny začlenili do EÚ. Aký máte pocit teraz?
- Niektoré veci išli dobre, niektoré nie. Momentálne máme kritickú situáciu napríklad pri otvorenej otázke Kosova. Dnes je v Kosove národ, ktorý nie je srbský, ale kosovský - deväť z desiatich v referende hlasovalo za nezávislosť. Srbi však povedali nie. Ja hovorím, buď chceme demokraciu, alebo nie. Ak nie, tak sa dostaneme do pozície, v akej bol Hitler, ktorý demokraciu jednoducho nerešpektoval.

Na internete sa veľmi pozitívne vyjadrujete práve o dunajských národoch. V čom tkvie pre vás ich kúzlo?
- Pred niekoľkými rokmi boli všetky ešte okupované Rusmi a predtým Hitlerom. Dnes sú samostatné. Ťažkosti malo napríklad Slovensko. V politike sú ťažkosti samozrejmosťou, ale dobre ste ich prekonali, a v tom smere som veľmi spokojný. Už vyše tridsať - štyridsať rokov sa zaujímam o slovenské záležitosti.

Vo verejnom živote zostávate činným aj v tomto vysokom veku, avšak máte tiež sedem detí, 22 vnúčat. Stretávate sa s nimi často?
- Predovšetkým mám manželku, a to je veľmi dôležité v takejto situácii. A okrem toho veľa detí, ktoré sú už mojimi partnermi, takže nie je to žiaden problém, aj keď sme roztrúsení po celom svete. Niektorí žijú v Amerike, iní v Ázii. Samozrejme, väčšina z nás žije v Európe. Síce aj tí v Európe žijú ďaleko od seba, ale stretávame sa. Sme roztrúsení, ale, našťastie, viem, že všetci robia to najlepšie, čo môžu robiť. Nemám v rodine nikoho, na koho by som sa hneval a veľa sa o to pričiňuje moja manželka.

V novembri oslávite 95 rokov. Na hlavu kráľovského rodu je to úctyhodný vek. Máte naň nejaký recept?
- Mal som veľmi šťastný život, aj keď bol miestami búrlivý. Bolo to však nádherné. Všetko, čo sa udialo, mi dávalo silu žiť ďalej.

Tento rok ste už stihli napísať tri knihy. Ak by ste napísali ďalšiu, o čom by bola?
- Nestačí to? Tento rok som ich vydal dosť. Len pred štrnástimi dňami som prezentoval poslednú, tak teraz by človek nemal myslieť na ďalšiu.