Obeťami boli zdravé býky, ktoré viedli do pekelných brán, zomreli rýchlo bez ľudského zásahu. Kastrovaní kňazi, ktorí ich sprevádzali, sa však vrátili bez ujmy na zdraví. Nová štúdia jedného starobylého miesta podľa časopisu Science teraz naznačuje, že tieto "zázraky" môžu mať jednoduché geologické vysvetlenie.
Brána do pekla v starobylom meste Hierapolis, v dnešnom Turecku, ktorú znovuobjavili pred 7 rokmi, je kamenný vchod vedúci k malej jaskyni. Brána bola zabudovaná do jednej steny otvorenej arény, obloženej chrámom a obklopená vyvýšenými kamennými sedadlami pre návštevníkov. Samotné mesto leží v jednom z regiónov s najviac geologicky aktívnymi oblasťami. Pred 2200 rokmi sa jeho termálne pramene považovali za veľké liečivé sily.
Avšak hlboká prasklina pod Hierapolisom neustále uvoľnuje vulkanický oxid uhličitý (CO2). Brána do pekla, známa aj ako Plutova brána podľa boha podsvetia, je postavená priamo nad ňou. V roku 2011 archeológovia dokázali, že brána je stále smrteľná, keďže vtáky, ktoré lietajú príliš blízko, sa udusia a zomrú.
Výskumný tím, ktorý viedol biológ Hardy Pfanz na univerzite v Duisburg-Essene v Nemecku, podrobnejšie študoval potenciál zabíjania svätyne. Pfanz a jeho kolegovia merali koncentráciu CO2 v aréne v priebehu času. V priebehu dňa slnečné teplo rozptýli plyn. Ale v noci plyn, mierne ťažší ako vzduch, vystupuje von a vytvára "jazero" CO2 na krytej aréne. Je mimoriadne smrteľny za úsvitu, keď koncentrácia CO2 40 centimetrov nad podlahou arény dosahuje 35 percent, čo je dostatočné na to, aby udusilo a zabilo zvieratá alebo dokonca ľudí počas niekoľkých minút, hovorí Pfanz. Ale koncentrácie rýchlo klesajú s výškou.
"Kňazi pravdepodobne robili svoje obete iba v ranných alebo večerných hodinách, keď bola koncentrácia plynu najvyššia," hovorí Pfanz. Živočíšne zvieratá neboli dostatočne vysoké na to, aby udržali svoje hlavy úplne čisté z jazera CO2 a keď u nich nastali závraty, ich hlavy klesli ešte nižšie a vystavovali ich vyšším koncentráciám CO2 a viedli k smrti dusením. Kňazi boli však dostatočne vysokí na to, aby držali hlavu nad nebezpečnými plynmi, a dokonca mohli stáť na kameňoch, ktoré im pridali na výške. "Vedeli, že smrteľný dych bájneho trojhlavého Kerberosa dosiahol len určitú maximálnu výšku," dodáva Pfanz.
Staroveký grécky historik Strabo, ktorý pred 2000 rokmi navštívil Plutovu bránu v Hierapole, zaznamenal, že kňazi mohli dokonca umiestniť svoje hlavy do brány do pekla a nemali z toho žiadne škodlivé účinky. Strabo si myslel, že táto imunita mohla byť spôsobená ich kastráciou.
Pfanz verí, že si kňazi uvedomovali miestne chemické prostredie a nechodili k bráne inokedy ako na poludnie. Archeológ Francesco D'Andria, ktorý v roku 2011 objavil Plutónium v Hierapole, si tým nie je istý. Jeho tím našiel veľa starých olejových lámp okolo brány do pekla, čo naznačuje, že kňazi mohli byť v blízkosti brány v noci a to napriek nebezpečným hladinám CO2.
"Nové poznatky sú mimoriadne vzrušujúce", hovorí Gil Renberg, ktorý skúma náboženstvá Grékov a Rimanov na univerzite v Nebraske. "Tieto vedecké informácie dokazujú pravdivosť prastarých zdrojov a pomáhajú vysvetliť nielen to, prečo by tam mohli ľudia vstúpiť, ale aj prečo zvieratá umierajú."
Je pravdepodobné, že aspoň niektoré z ostatných Plutových brán fungovali rovnakým spôsobom. Gil Renberg si myslí, že metódy chemického prieskumu, ktoré používa Pfanz a jeho tím, by mohli pomôcť poskytnúť pevnejšiu predstavu o presnej polohe brány do pekla v lokalite Akaraka, tiež v dnešnom Turecku.