Poznám veľa ľudí, ktorí nikdy neboli vo fitku, zato veľa a často chodia. Žiadny z nich nemá nadváhu. A poznám tiež veľa ľudí, ktorí sa môžu na kruhovom tréningu zničiť, ale stále sa na nich trasie tuk.
Nepotrebujem skrátka vedecké prieskumy ani štatistiky o prospešnosti chôdze - a že ich existuje dosť - mne stačí, keď sa pozriem okolo seba. A tiež na seba. Pokiaľ ide o pravidelný pohyb, nikto mi nemôže uprieť snahu a pár naozaj dobrých výkonov. Na bicykli vyjdem kopec s diabolským menom Asfaltová agónia (prečo asi?), keď sa donútim, ubehnem pekných pár kilometrov a nebojím sa ani inlajnov či bežiek. Mala by som byť ako prútik. Ale nie som, uvádza redaktorka Ona DNES.
Nijako sa tým netrápim, pretože sedieť osem hodín v kuse na veľkom zadku je rozhodne príjemnejšie, než mať dennodenne otlačené sedacie kosti. Ale predsa len, plavková sezóna sa blíži a nejaké to kilo dole by prospelo nielen môjmu sebavedomiu, ale hlavne zdraviu.
Lenže behať, čo bol donedávna môj hlavný zdroj pohybu, ma už fakt nebaví. Dlhé roky som čakala, kedy sa dostaví závislosť, ako mi všade sľubovali, ale nič také sa nestalo. Vždy som sa musela hecnúť. A čím som staršia, tým viac sa do behania musím nútiť. A tiež sa častejšie ozýva mojej kverulantské druhé ja: Potrebuješ to vôbec? Nepotrebuješ, rozhodne rezolútne a dovolí rukám pritiahnuť perinu bližšie k telu, aby som tú rannú bežeckú hodinu mohla slastne prespať.
Potom z toho mám výčitky svedomia, že moja pevná vôľa nestojí za nič, a teda nestojím za nič ani ja. Že sa z takejto frustrácie dostanem zasa len vďaka pohybu, mi bolo jasné. Ale rovnako tak jasné bolo, že to musí byť taká aktivita, ktorá ma nebude vopred odrádzať svojou náročnosťou. A to nielen fyzickou, ale aj časovou alebo finančnou. Z tejto rovnice mi nemohlo vypadnúť nič iné ako chôdza. Úplne obyčajný, normálny, prirodzený pohyb, ktorý zvládne malé dieťa aj starý človek.
Mýtus desaťtisíc krokov
Ak nežijete na pustom ostrove, nemohla vás minúť informácia, že ak chcete chôdzou schudnúť, musíte ujsť aspoň desať, ale ešte lepšie dvanásťtisíc krokov denne. A že to vraj zase nie je taký problém, stačí všade chodiť pešo.
Tak som si to skúsila. Pripla som si hodinky, ktoré merali každý môj krok, a nestačila sa čudovať, ako málo ich v bežnom dennom režime urobím. Cesta do práce a z práce, plus nejaké to pobehovanie po chodbách dalo asi dvetisíc krokov. Keď som vynechala auto, bolo to o tisícku viac. To je stále málo. Občas nejaké schôdzky po meste, ťažko som to dotiahla na priemer päťtisíc krokov denne.
Kde mám vziať tých druhých päť, fakt neviem. Jasne, mohla by som ísť z kancelárie domov kúsok pešo, ale ani jedny z topánok, ktoré nosím do práce, nie sú na také výkony stavané. Skôr by som si zničila nohy, než aby som schudla. A chodiť celý rok v topánkach? To po mne nemôže nikto chcieť.
Aby som docielila vytúžený limit, musela som sa veľmi snažiť. Vlastne sa mi to podarilo vždy len cez víkend, kedy som mala čas vyraziť na dlhšiu svižnú prechádzku, počas pracovného týždňa len výnimočne. Trebárs vtedy, keď som sa dohodla so sestrou, že miesto vo vinárni sa tentokrát porozprávame pri prechádzke.
Prešli sme osem kilometrov, ani sme nevedeli ako. A ráno nás nebolela hlava, ako sa nám to skôr občas prihodilo. Tak sme si povedali, že každé dva týždne si tento turistický krúžok zopakujeme. A viete prečo? Pretože chôdza okysličuje mozog, a teda sa pri nej dobre premýšľa. Rozhodne oveľa lepšie ako pri behu. Máloktorý šport vám umožní nechať myšlienky len tak plynúť.
Ale späť k počtu krokov. Môj denný priemer sa teraz pohybuje okolo siedmich tisíc. Z čoho tak štyri musím urobiť naozaj vedome a aktívne. Skrátka úplne rovnako, ako by som sa venovala inému športu. Takže reči o tom, že desaťtisíc urobíte len tým, že vystúpite z električky o dve zastávky skôr, sú lži. Kde sa teda vzalo ono magické číslo?
Prečítajte si v našej galérii aj o ďalších mýtoch o chudnutí:
Japonský paradox
Ako kopa proklamovaných "právd" je aj tá desiatka tisícich krokov záležitosť dobre urobenej marketingovej kampane. A pekne starej. Písal sa rok 1964 a Tokio sa chystalo na olympijské hry. V rámci toho sa vždy začne hovoriť viac o športe a o tom, ako je prospešný a ako by sa mali hýbať aj tí, ktorí sa neusilujú o medaily a vavríny.
Japonci, aby podporili športového ducha aj olympijskú myšlienku a vôbec naladili obyvateľstvo na blížiace sa hry, vymysleli prístroj na meranie krokov, kde bol nastavený práve limit desaťtisíc. Podľa dokumentu BBC, ktorý sa desaťtisícovému fenoménu venoval, bolo číslo zvolené na základe práce lekára Yoshiro Hatanu. Žiadny dlhoročný výskum v tom ale nebol. A aj keby bol, je to už päťdesiatpäť rokov a niečo sa mohlo zmeniť. A možno aj zmenilo.
"Zaoberali sme sa chôdzou vedecky i prakticky," popisoval vo vysielaní Rádiožurnálu Aleš Linhart, prednosta II. internej kliniky Všeobecnej fakultnej nemocnice v Prahe. "Všade nájdete číslo desaťtisíc. Skúste si to. Je to rada, ktorá nefunguje, ak sa chôdza nemá stať vašou dennou prioritou. Desiatka je skrátka frustrujúca. Skvelý kompromis je šestka. Pretože aj tá vás dostane do slušnej formy. "
Profesor Linhart na chôdzu síce nedá dopustiť, proti iným pohybovým aktivitám ju ale samozrejme stavať nechce. Napriek tomu upozorňuje, že intenzívny pohyb nie je optimálny, ak chceme skutočne schudnúť. Zato pri chôdzi vraj spaľujeme presne také množstvo energie, ktoré má na našu hmotnosť bezprostredný vplyv.
Kardiológ Jan Hugo si tento fakt overil na vlastnej koži. Jazdil pravidelne na bicykli, napriek tomu nakoniec vážil viac. "No to by si musel chodiť, aby si schudol," povedal mu kolega Aleš Linhart. A skutočne. Vďaka tejto rade vraj Jan Hugo zhodil dvanásť kíl a nakoniec sa z neho stal veľký propagátor chôdze.
Aj on súhlasí s tým, že šesť tisíc krokov denne vám môže zmeniť život. Ale nesmiete sa príliš ponáhľať. "Ľudia majú často pocit, že musia chodiť príliš rýchlo, pretože chôdza je vlastne akýsi nedokonalý beh. Nie je to pravda. Chôdza je oveľa lepšia ako beh," hovorí Jan Hugo. Navyše sa takto vydržíte pohybovať oveľa dlhší časový úsek, než keď sotva popadáte dych, ako sa to deje mnohým ľuďom pri behu. Optimálne je rýchlosť päť až sedem kilometrov za hodinu.
Rovno a svižne
Je jedna popoludní a ja mám na konte ešte len sto sedemnásť krokov. Od rána totiž sedím pri počítači a píšem článok o chôdzi. Mám sedavé zamestnanie ako tisíce ďalších žien a rovnako ako ony mám pocit, že by som mala tento handicap kompenzovať výdatnejším pohybom, než je obyčajná prechádzka.
A v tom je ten problém. Nemáme dôveru v jednoduché riešenia. To máte rovnaké ako s chudnutím a jedlom. Čím viac sa musíme v jedle obmedzovať, tým skôr máme pocit, že je to správna cesta.
"Človek je nastavený tak, že za ozajstným úspechom musí byť drina. Čo získame ľahko, máme tendenciu podceňovať. Nemá to pre nás proste hodnotu. A to sa týka chudnutia rovnako ako napríklad vzťahov," vysvetľuje psychológ Kamil Vondřejka.
Vás i seba teraz trochu upokojím. Chôdza, vďaka ktorej schudnete, nie je len tak nejaké to courante po nákupnom centre, hoci vo výsledku nachodíte napríklad tú vzývanú desiatku. Prechodiť sa k lepšej postave znamená vydržať svižný krok aspoň štyridsať minút denne v kuse. Aha? Už to zrazu nie je také jednoduché, že? No a aby sme si chôdzou skôr neublížili, nesmieme tiež flákať postoj.
"Pri chodení sme schopní sa zavesiť do nášho podporného aparátu, ktorým sú šľachy, väzy a ďalšie mäkké tkanivá. Kvôli tomu ich za chvíľu tak vyčerpáme, že začnú bolieť. To sa prejaví ako bolesť chrbta. Nie je to teda bolesť svalov, ako keď napríklad zdvíhame činky, ale práve únava týchto tkanív," varuje Kryštof Kuba, fyzioterapeut McKenzie kliniky v Kladne.
Aj on súhlasí, že chôdza je najjednoduchšia cesta k zdravému chudnutiu. Musíme však ísť svižne, vďaka čomu sa automaticky narovnáme a spevníme stred tela. Len sa skúste ponáhľať na vlak zohnutí. To sa skoro nedá. Počúvať vlastné telo sa skrátka vypláca... A nielen kvôli postave do plaviek, ale aj zdravotným prínosom.
"Chôdza je najdôležitejším pohybom pôsobiacim proti rednutiu kostí," hovorí fyzioterapeut Kryštof Kuba. A lekári Aleš Linhart a Jan Hugo pridávajú ďalšie skvelé benefity: znižuje výskyt kolorektálneho karcinómu aj rakoviny prsníka, zmenšuje mieru pôsobenia stresu na organizmus, tiež zabraňuje úbytku svalovej hmoty.
"Je škoda strácať svalstvo nezmyselnými diétami, pretože práve svalová hmota ovplyvňuje, ako dlho tu budeme," tvrdia odborníci. Chôdza zrejme tiež, pretože ako ukazuje už takmer štyridsať rokov prebiehajúcej štúdie medzi piatimi tisíckami zdravotných sestier, účinne bojuje proti stareckej demencii.
Mne osobne sa stačí pozrieť na svokru. Má osemdesiatdva, ale vďaka celoživotne pravidelným prechádzkam má pružnú postavu a stále svižný krok i myseľ. Od tej doby, čo zomrel svokor, s ňou prechádzky musíme absolvovať my, o generáciu mladší príbuzní. Treba povedať, že nás vždy pekne uťahá.
Moja babička bola taká istá. Vo svojom dospelom živote bežala snáď len na autobus, ale inak všade chodila pešo a obrábala veľkú záhradu. Keď ju moji rodičia vzali k sedemdesiatym narodeninám do jej milovaných Vysokých Tatier, len ťažko jej stačili.
Chodiť je skrátka ľahké. Ale len pre toho, kto nikdy neprestal. My ostatní máme čo doháňať. Ale postava do plaviek stojí za to. Možno ju nestihnete "vychodit" tento rok, ale verte lekárom - budúci rok už budete o pekných pár kíl ľahší.