Ak nás trápi úzkosť či stres, skôr či neskôr si to odnesie aj náš organizmus. A platí to i naopak. Ako sa teda vymotať z bludiska tiesnivých pocitov? Na úvod vzpriamte chrbát a niekoľko sekúnd sa sústreďte na svoj dych.
Počasie, správy, maily, WhatsApp, facebookové statusy. Toto všetko má väčšina z nás bez problémov v merku. Našej pozornosti zato uniká čosi iné. Čosi, čo náš život ovplyvňuje podstatne viac: vlastné pocity a emócie. Zvlášť tie menej príjemné.
A to z jednoduchého dôvodu – čo nie je príjemné, máme sklon ignorovať, prípadne až popierať. Všetko, čo potláčame, však raz povstane. A to v podobe, ktorú už ignorovať možné nebude. Napríklad ako masívna úzkosť.
Tichá epidémia
Patrí k človeku ako máločo iné, a pritom len málokto z nás rozumie mechanizmu jej vzniku. Aj v bežnom slovníku je – na rozdiel od depresie či stresu, o ktorom ešte bude reč – stále tak trochu tabu.
„Ako keby medzi nami panovala nevypovedaná ideálna predstava, že človek, pokiaľ možno, nemá úzkosť cítiť,“ píše v knihe Úzkosť a jej zmysel jedna z najvýznamnejších svetových psychologičiek Verena Kast.
„Pre dnešné zachádzanie s úzkosťou mi pripadá typické, že už sa ani neodvažujeme vysloviť jej meno a zastierame ju rôznymi inými termínmi. Potom však nemôžeme využiť dôležitú funkciu, ktorú v našom živote má.“
Je to paradox. Kto sa svojou úzkosťou odmieta zaoberať, koleduje si o jediné. Že bude narastať. A ešte horšie, že sa minie s tým, čo bolo v jeho živote naozaj dôležité.
Lexaurin či neurol ako základná výbava (nielen) kabeliek žien v strednom veku sú výstižným symbolom nášho nakladania s úzkosťou. Riešime symptómy, nie príznaky. Odborníci v súvislosti s užívaním „liekov na upokojenie“ hovoria dokonca o tichej epidémii.
Hoci psychofarmaká potláčajúce úzkosť by sa mali brať optimálne tri týždne a maximálne mesiac, inak vzniká riziko vážnej závislosti, ľudia ich neraz konzumujú roky.
Nie je vôbec zriedkavé, že si človek necháva takzvané anxiolitiká predpisovať od viacerých odborníkov. Samozrejme, bez toho, aby o tom navzájom vedeli.
Záležitosť hrude
„Úzkosť je závraťou slobody,“ znie výrok dánskeho filozofa Sorena Kierkegaarda, ktorý na tomto ľudskom pocite, či ak chcete stave, v istom zmysle postavil celé svoje dielo. Nešlo o žiadne akademické filozofovanie.
Tento citlivý muž sa počas svojho života musel vysporadúvať s úzkosťami, ktorých intenzita hraničila so zachovaním psychického zdravia. A to v čase, keď o anxiolitikách mohol iba snívať.
Samozrejme, už aj v 19. storočí mohol svoje pocity zapíjať alkoholom. On sa im však rozhodol postaviť čelom a preskúmal úzkosť ako nikto pred ním. Objavil a majstrovsky opísal jej súvislosť s našou smrteľnosťou, slobodou a zodpovednosťou.
Pre náš článok je však podstatné najmä jedno: hoci úzkosť prežívame ako tieseň, zúženie vlastnej osobnosti, života aj perspektívy, v skutočnosti je pozvaním k tomu, aby sme svoj život rozšírili. Ale dosť bolo filozofovania. Vráťme sa od duše k telu. Lebo úzkosť prežívame práve v ňom.
„Indogermánsky koreň slova ,úzkosť‘, práve tak ako slov toho istého významu ...
Zostáva vám 85% na dočítanie.