To, že nemá potomkov, nemôže vziať zmysel existencii nijakého významného človeka. Ale viac než to: celý rad predkov, ktorý k nemu vedie, získal by už len samým významom tejto existencie svoj vrcholný zmysel.
Tieto slová napísal rakúsky neurológ a psychiater Viktor Frankl, ktorý prežil holokaust. Bez ohľadu na to, že ho k tomuto poznaniu viedla osobná tragická skúsenosť, naznačujú jeho slová to, čo je v poslednom období veľmi aktuálne.
Minulosť sme na jednej strane nikdy nehádzali za seba s takou ľahkosťou, no zároveň nebola pre nás nikdy taká dôležitá. Pátranie po predkoch či vytváranie rodostromov je populárne ako nikdy predtým.
Skúmame nielen potenciálnych šľachtických praprapradedov z 18. storočia, ale pre mnohých sa objektom záujmu stávajú aj omnoho mladšie ročníky z praktického hľadiska – v ich génoch hľadáme možné príčiny našich chorôb či odpoveď na otázku, prečo nám nie je dopriate mať vlastných potomkov.
A veľkú vlnu popularity zažíva znovuobjavovanie a vracanie sa k zručnostiam starých či prastarých rodičov – od tradičných remesiel až po také „obyčajnosti“, ako je pečenie domáceho chleba z kvásku, zaváranie, alebo stavba domov z prírodných materiálov.
No zároveň asi nikdy nedelila generáciu starých rodičov a vnukov taká mentálna priepasť ako v tomto období. Čo nám teda návrat ku koreňom prináša? Na ktoré otázky dáva odpoveď a ktoré necháva otvorené? A máme vôbec chuť sa pýtať, odkiaľ sme prišli pre to, aby sme pochopili, kam smerujeme?
Čo dostaneme do vienka
Začnime pekne „od gruntu“, teda od génov. Práve za odborníkmi na túto oblasť smerovali aj kroky 32-ročnej Bratislavčanky Adriany s manželom v čase, keď čakali svojho prvého syna. Predbežné testy totiž ukázali zvýšené riziko Downovho syndrómu.
„Vedeli sme, že ženám po tridsiatke tieto ukazovatele obvykle vychádzajú vyššie, no aj tak sme sa báli. A ako sa ukázalo, bolo to len jedno z rizík,“ spomína dnes už hrdá mama dvoch malých chlapcov.
„Spočiatku mi to bolo trochu smiešne, keď doktor po odbere krvi vytiahol čistý biely papier, začal si kresliť rôzne okienka a vypytovať sa nás na rodičov, starých rodičov a ostaných príbuzných,“ pokračuje a priznáva, že na mnohé otázky ani nepoznala odpoveď a musela ich telefonicky konzultovať s rodičmi.
„Aj s manželom pochádzame z menších obcí, kde sa, obrazne povedané, každý pozná s každým, napriek tom...
Zostáva vám 85% na dočítanie.