Nerobíme zázraky; nezvíťazili sme nad smrťou, ba ani nad rozpadom síl. Len sa snažíme – a niekedy sa nám podarí – spomaliť tempo toho krátkeho časového úseku, ktorému sa hovorí život, hovorí najvyšší láma budhistického kláštora v odľahlom, od okolitého sveta izolovanom horskom údolí Šangri-La.
Bohužiaľ, nikdy neexistoval ani on, ani to údolie: James Hilton však toto zázračné miesto v románe Stratený obzor z roku 1933 vyfabuloval tak presvedčivo, že sa mnoho ľudí vydalo do ázijských veľhôr po bájnom Šangri-La naozaj pátrať. Hilton sa v rozhovoroch pre noviny odvolával na cestopis Évarista Régisa Huca a Josepha Gabeta, v ktorom títo francúzski kňazi opísali okružnú cestu medzi Pekingom a Lhasou z rokov 1844 až 1846. Podľa Hiltona Huc a Gabet bájnu Šangri-La navštívili.
Podobné príbehy mal v obľube aj Adolf Hitler, a tak v rokoch 1938 až 1939 putovala Tibetom nemecká expedícia zaštítená priamo Heinrichom Himmlerom. Mala za úlohu vypátrať zabudnutú odnož árijskej rasy a dokázať tak jej tisícročnú históriu. Členovia výpravy sa zároveň obzerali po lokalitách, kde by mohla vládnuť vysnívaná večná mladosť. Pätica príslušníkov SS vedená zoológom Ernstom Schäferom sa však vrátila naprázdno: nenašla ani stratených árijcov, ani Šangri-La, uvádzajú české Lidovky.
Mýty a skepsa
Hiltonov román a následné poblúznenie západného sveta Šangri-La by sme mohli hodiť na jednu veľkú hromadu mýtov, do ktorých ľudia z celého sveta začlenili túžby po večnej mladosti a živote bez smrti. Lenže na svete naozaj sú miesta, kde sa ľudia dožívajú vysokého veku v dobrom zdraví a vo skvelej duševnej i fyzickej kondícii. Nežijú síce po celé stáročia ako obyvatelia bájneho Šangri-La, ľudí vo veku nad deväťdesiat či dokonca nad sto rokov je tam však v populácii výrazne viac ako kdekoľvek inde na svete.
K týmto takzvaným modrým zónam sa radí japonský ostrov Okinava, grécky ostrov Ikaria pri pobreží Malej Ázie, hornaté vnútrozemie Sardínie či kostarický polostrov Nicoya. Pre mnohých sú Okinava či Ika...
Zostáva vám 85% na dočítanie.