Pravdepodobne ste už počuli o Stanfordskom väzenskom experimente. V roku 1971 bolo 24 mladých dobrovoľníkov náhodne pridelených do úloh „väzňov“ a „strážcov“ v predstieranom väzení v suteréne katedry psychológie Stanfordskej univerzity. Situácia sa rýchlo vymkla spod kontroly.
Na druhý deň dobrovoľníci hrajúci úlohu dozorcov začali svojich väzňov psychicky týrať. Väzni boli vyzlečení, s kapucňou, spútanými reťazami, odopreli sa im jedlo a spánok a boli traumatizovaní, polovica utrpela nervové zrútenie, takže na šiesty deň bol experiment – plánovaný na dva týždne – odvolaný.
Aplikované na situácie mimo väzenia
Experiment uskutočnil sociálny psychológ Philip Zimbardo, ktorý zomrel minulý rok vo veku 91 rokov. Tvrdil, že premena zdanlivo normálnych ľudí na krutých dozorcov a pasívnych väzňov je dôkazom toho, že sociálne situácie majú moc kaziť ľudské správanie. Jeho senzačné zistenia a dramatický príbeh experimentu, ilustrovaný fotografiami uniformovaných strážcov v leteckých odtieňoch a obuškoch, ktorí hrozivo stoja nad schovanými väzňami v kapucniach, preslávili Zimbarda a jeho experiment.
Odkedy sa experiment uskutočnil pred viac ako piatimi desaťročiami, poučenie z experimentu bolo aplikované na rastúci počet situácií mimo väzenia. V roku 2007 ho Zimbardo použil na vysvetlenie firemných podvodov, vojenského mučenia, kultového správania a dokonca aj genocídy.
Nedávno vydaný anglický preklad knihy francúzskeho akademika Thibaulta Le Texiera z roku 2018 odhaľuje komplikovanejší a znepokojivejší príbeh slávnej štúdie. Spochybňuje Zimbardovu spoľahlivosť ako rozprávača jeho vlastného výskumu. Kritika experimentu nie je novinkou, pričom kritika jeho metodológie a Zimbardov argument, že situácie môžu premôcť našu osobnosť, sa objavili už v roku 1975. Ale Le Texierove podrobné zistenia, ktoré sú po prvýkrát dostupné ...
Tento článok je určený pre predplatiteľov.
Zostáva vám 85% na dočítanie.
Zostáva vám 85% na dočítanie.