Keď som prišla za terapeutom Meirom Schneiderom, vonku sa už zmrákalo. Normálne by sme v túto dennú hodinu dávno mali v izbe rozsvietené. Schneider sa ma ale hneď po privítaní opýtal, či môžeme nechať zhasnuté, pretože umelého svetla je okolo nás počas dňa až príliš, píše Marie Vejvodová pre lidovky.cz.
Po chvíli som si na prítmie zvykla a uvedomila som si, že na seba vidíme aj bez svetla celkom dobre. Schneidera značne potešilo, že mám na nose okuliare, a hneď mi ich vymenil za prúžok papiera. Podal mi loptičku, ktorú som si mala prehadzovať z ruky do ruky a pozorovať jej pohyb. Je to vraj dobré na pretiahnutie očných svalov a na uvoľnenie krku.
Namiesto zdĺhavej teórie som si metódy, ktoré Meir Schneider na zlepšenie zraku vlastnými silami vyučuje po celom svete, vyskúšala na vlastnej koži. Mala som potom zakázané nasadiť si okuliare zase späť.
Je neuveriteľné, že ste boli diagnostikovaný ako slepý a teraz tu spolu sedíme a nemáte ani len nasadené okuliare.
Nevidím tak dobre ako vy s okuliarmi. Môj zrak teraz dosahuje sedemdesiatich percent. Je to ale dostatok na to, aby som mohol šoférovať, čítať a písať. A to mi doktori úradne potvrdili slepotu a hovorili, že bez okuliarov môj zrak nikdy nedosiahne viac ako pol percenta.
Kde sa vzalo vaše presvedčenie, že lekári nemajú pravdu?
Dvaja rakúski vedci v 19. storočí predniesli uznesenie, že sa zrak zlepšiť nemôže, a to sa stalo dogmou v lekárskej praxi. Keď pokladáte zlé otázky, nemôžete získať správne odpovede. Lekári sa nepýtajú, či sa oči zlepšiť môžu. Pre nich je riešenie predpísať okuliare, aby ste videli na sto percent. Ja som sa ale pýtal, čo robiť, aby som zase videl.
Čo vo vás posilnilo vieru, že sa to podarí?
Bol som v tom čase tínedžer a tí majú tendenciu rebelovať proti všetkému. Aj proti tomu, čo hovoria lekári. Viete, mal som veľmi ťažké detstvo. Narodil som sa so šedým zákalom hluchým rodičom. Komunikovali prevažne znakovou rečou, ktorú som ale nemohol vidieť. Chodil som do školy s normálnymi deťmi a učil sa pomocou Braillovho písma. Ostatní sa so mnou nechceli hrať, šikanovali ma. Cítil som sa osamelý a izolovaný a nechcel som taký život žiť.
Kedy nastal zlom?
Keď mi kamarát predstavil Batesovu metódu. A tá mi dala nádej. Začal som intenzívne cvičiť deň čo deň a po roku som bol schopný vidieť písmená.
Znamená to, že keď budeme cvičiť, mohli by sme sa kompletne zbaviť okuliarov?
Nehovorím, že by už nikto nemusel nosiť okuliare. Každý je iný, niekto trpí závažnými očnými ochoreniami a to je potom iná otázka. Rozhodne si ale každý z nás môže svoj zrak zlepšiť.
O akej veľkej časti obyvateľstva hovoríme?
Podľa mojich štatistík je to až deväťdesiat percent populácie. Aj keby sa vám zrak zlepšil len o dve dioptrie, bol by to pokrok. Niekto, kto ich má slabšie, by okuliare mohol odložiť úplne. A tým ľuďom, ktorí sa chystajú si okuliare zaobstarať, radím, nech radšej začnú cvičiť a nebudú ich už potrebovať.