V prvej vlne pandémie na jar minulého roka patrilo Slovensko k premiantom vo zvládaní koronavírusu. Dnes sa radíme medzi najhoršie krajiny na svete, čo sa týka počtu obetí, alarmujúca je aj situácia v nemocniciach. Kedy a ako sme si to "pokazili"?

Situácia sa pokazila u nás na prelome augusta a septembra v dôsledku reťazenia rizikových udalostí, ktoré mala Európska únia rozložiť tak, ako žiadali odborníci v celej únii. Žiaľ, nik nám neveril, ale nikoho za to neobviňujeme.

V situácii minimálnej druhej vlny na spôsob „tlejúcej choroby“ platí všade „sýty hladnému neverí“. V atmosfére minimálnych prírastkov musíte pochopiť, že zostanete nepochopení. Minimálna mortalita po prvej vlne ešte znásobila tento pocit bezstarostnosti a nepochopenie, čo je logické.

Išlo najmä o tieto epidemiologicky závažné udalosti. Po prvé to bolo otvorenie futbalových líg v polovici augusta v celej Európe. Po druhé išlo o masové oslavy, jubileá, svadby a kongresy, ktoré sa „odložili“ za celý prvý polrok do augusta a septembra.

Treťou bol masový návrat z dovoleniek, kedy sa väčšina ciest natlačila do posledných troch augustových dní. Po štvrté, nástup žiakov z prázdnin rovno do škôl, hoci väčšina epidemiológov v Únii odporúčala začať o týždeň-dva neskôr, aby deti z dovoleniek ochoreli doma a nie v škole. Žiaľ, už sa to nedalo preorganizovať. Ďalším faktorom bol začiatok výučby na vysokých školách a otvorenie internátov. V neposlednom rade svoju rolu zohral aj začiatok hokejovej ligy.

Jediný, kto na naše výstrahy zareagoval, a to len na Slovensku a troch ďalších krajinách Únie, boli rektori a dekani vysokých škôl. Tí buď preklopili semester hneď do dištančnej formy alebo po týždni-dvoch rozpustili internáty. Ostatných päť udalostí sa natlačilo do jedného mesiaca a vyvolalo v 90-ich percentách k...