Slováci im týždne hľadali a ponúkali strechu nad hlavou, prácu, škôlky, školy, vybavovali potrebné doklady. Po vyše dvoch mesiacoch a prvotnej eufórii sa však čoraz častejšie ozývajú aj hlasy neprajníkov. Aký je teda život ľudí z vojnovej zóny na Slovensku? Čo sa zmenilo na ich pobyte u nás?

Túžia po súkromí

Ukrajinské ženy sú Slovákom vďačné, pri každom rozhovore to zdôrazňujú, no v každej krajine sa podľa nich nájdu čierne ovce. V bratislavskej Záhorskej Bystrici im pomáha Zuzana Juríková, ktorá nás ochotne uvedie do ich života.

Ťahajú to s nimi od začiatku konfliktu, situácia sa stabilizovala, už ich toľko neprichádza. Momentálne majú ubytované tri rodiny, spolu s okolitými ubytovňami poskytujú strechu nad hlavou 50 ľuďom.

Mnohých dostali na priváty, do rodín, viacerí zas odišli za hranice, a tak z dennodenného prezliekania postelí, keď tu len prespali, sa to zmenilo na stabilne ubytované rodiny.

„Sú tu teraz dve skupiny, jedna, ktorá sa nevie dočkať návratu na Ukrajinu, a druhá, ktorá sa už rozhodla definitívne zostať na Slovensku,“ hovorí. Prišli k nim najmä rodiny zo zbombardovanej Buče, z Charkova.

„Už sme aj rodili, pred dvoma týždňami, máme malú Emily,“ poteší sa. Pozitívnu reakciu vzápätí zneguje príhodou, ako sa minulý týždeň jedna pani zviezla zo stoličky, keď si prečítala na WhatsAppe, že jej susedku s trojmesačným dieťatkom zastrelili.

Nenachádza slov, ktorými by to mohla slušne okomentovať. Odídenci sledujú všetko, len tie príbehy emotívnejšie prežívajú. A to im na psychike nepridáva. „Áno, majú depresie, určite, a je to aj logické,“ reaguje na otázku Bystričanka.

Za vyše dvoch mesiacov sa toho podľa nej zmenilo viac ako dosť. Stále sú spokojní aj s ubytovňami, ale po týždňoch už hľadajú ...