Naše najväčšie kauzy, Gorila a únos prezidentovho syna, sú len nevyhnutným dôsledkom času, v ktorom žijeme. Sú to typické príznaky choroby, ktorou je práve v tom čase nakazená celá spoločnosť. No aj v tomto meradle platí, že čo nezabije, to posilní, a tak sa dnes znova rozhoduje o charaktere štátu.
Neschopní ľudia
Mečiar potreboval vytvoriť novú mocenskú elitu, ktorá by ho udržala pri moci. Novú "kapitálotvornú vrstvu" privatizérov. Preto rozdával štátny majetok ako feudálny monarcha prideľuje pôdu svojej šľachte. Problém bol vo výbere ľudí. Azda najlepšou ilustráciou dôvodu, pre ktorý Mečiarova privatizácia zlyhala, je porovnanie Východoslovenských železiarní so Železiarňami Podbrezová. Kým Alexander Rezeš doviedol "vlajkovú loď slovenskej ekonomiky" na pokraj bankrotu, Vladimír Soták vybudoval v Podbrezovej úspešnú firmu. Soták bol odchýlkou od normy, tú v tom čase predstavovali rôzni "kindermanažéri", ktorí nemali dosť schopností na to, aby dokázali zabezpečiť svojim firmám budúcnosť.
Keďže ani v tom čase nič nebolo zadarmo, a kým Fondu národného majetku bolo možné zaplatiť aj z peňazí privatizovaného podniku, stranícke špičky si svoj podiel z koristi tvrdo vynucovali. Menej schopným privatizérom neostávalo iné, ako vytunelovať vlastnú firmu a vyplatiť svoje záväzky.
Hrubá vláda, hrubá sila
Keďže kradnúť nebolo legálne ani za Mečiara, bolo nevyhnutné mať pod kontrolou aj políciu, justíciu a tajnú službu. A keď už má niekto v rukách takúto moc, bolo iba otázkou času, keď ju niekto hrubo zneužije. Úlohou polície bolo veci neriešiť, na riešenie problémov tu bola SIS. Vtedajšia tajná služba teda vytvorila z pouličných "zlodejíčkov" armádu výpalníckych gangov, ktoré mali povolené beztrestne terorizovať kohokoľvek na svojom území, výmenou za odvádzanie špinavej práce. Slovensko sa stalo mafiánskym štátom a únos prezidentovho syna bol len logickým vyvrcholením štýlu vládnutia.
Únos prezidentovho syna ľuďom otvoril oči -- situácia sa vymkla spod kontroly. Ak si tajná služba dovolí siahnuť na takto vysoko postaveného človeka, verejne demonštruje, že si môže dovoliť čokoľvek. Voliča zmobilizovalo predovšetkým hrubé násilie, ktoré sa stávalo súčasťou každodenného života, a fakt, že ľudia už nechceli žiť v strachu. A tak sa prvýkrát kvôli politickej kauze menilo Slovensko. Od sily svalov pokročilo k sile peňazí. Základný princíp, že ekonomická a politická moc sú dve strany jednej mince, sa však nezmenil.
Keď hovorí reč peňazí
Výpalnícke gangy v čase po roku 1998 nahradili sofistikovanejšie skupiny, ktoré namiesto bejzbalovej palice a kanistry s benzínom používajú právnikov a účtovníkov. Výpalné sa posunulo na novú úroveň. Teraz sa mu hovorí provízia a podnikatelia ju ochotne zaplatia. Penta je len finančná skupina, ktorá zamestnáva desaťtisíce ľudí, a SDKÚ je strana, ktorá urobila pre túto krajinu najviac užitočných reforiem, tých protikorupčných vrátane. Sú to špičky súčasnej politickej a ekonomickej moci, preto sa objavujú v Gorile.
Priďaleko od reality
Korupčné kauzy tu už boli. Ľudí nevyháňa na ulicu obsah spisu, ale reakcie politických špičiek, neschopných sebareflexie. Tie majú neriešiteľný problém -- gorila v podstate opisuje technológiu moci v tejto krajine, čiže systém, v ktorom žijeme. Omnoho kultivovanejší a sofistikovanejší ako za Mečiara, no stále hlboko pod európskym štandardom.
Tak ako nebol nikto potrestaný za kauzy mečiarizmu, je nepravdepodobné, že raz potrestajú aktérov gorily. Spôsobí im to však obrovské množstvo problémov, bolestivých strát a nezvratných škôd. SDKÚ sa napríklad dostáva na hranicu zvoloiteľnosti a Penta prichádza o starostlivo budovaný imidž. Existuje teda šanca, že spúšť, ktorá po Gorile ostane, spolu s tlakom "ulice" prinúti elity posunúť systém na ďalšiu úroveň.