Najstaršia hnedouhoľná baňa na Slovensku sa prebíjala kadejakými režimami. Prvou i druhou svetovou vojnou, červenou totalitou, Nežnou revolúciou. Akurát mnohí z baníkov, ktorým poskytovala deň každodenný, neprežili. Samotnej Bani Handlová umieráčik zazvonil vlani v septembri.

Uhlie sa ťažilo a ťaží takmer výlučne na hornej Nitre, kde prichádza k postupnému, ale definitívnemu utlmovaniu produkcie. V jedinej dosiaľ fungujúcej Bani v Novákoch Vianoce na budúci rok už neoslávia. Posledný vagón z nej vyjde v decembri. V závere roku 2023 dá zbohom fosílnym palivám aj novácka elektráreň a prejde na modernejšie technológie.

Tvrdí chlapi môžu svoje mundúry zavesiť na klinec. Remeslo rozmaznávané vládami robotníckej triedy sa uberá do zabudnutia. Naozaj platilo ono toľkokrát opakované – ja som baník, kto je viac? Na túto otázku má jednoduchú odpoveď Milan Matych: „Pýtate sa, kto je viac? Baníkova žena.“

Tomuto chlapovi život pomaly rysuje na chrbát ôsmy krížik. Podobne ako ostatným, s ktorými sa stretávame v rodinnom dome jednej zo zastrčených ulíc Handlovej. Žije tu umelecký rezbár Ján Procner. Ako inak, tiež baník. Sídli tu tiež jeho súkromné múzeum baníctva a galéria. Chlapi z Handlovského baníckeho spolku sa zubami-nechtami snažia udržať tradície a pamiatku remesla.

Spolu s nimi sedí pri jednom stole šéf spolku Vladimír Podoba, ktorého ostatní familiárne oslovujú „sopliak“. Ťahá mu „len“ na šesťdesiatku. Všetkých však spája jedno – v podzemí začínali od piky, niektorí z nich vyštudovali vysoké školy a poniektorí sa vypracovali na vedúcich úseku. Majú za sebou desiatky rokov odrobených v podzemí.

Robotník na piedestáli

Slogan Ja som baník, kto je viac, mal premiéru počas stretnutia prvého robotníckeho prezidenta Klementa Gottwalda s baníckymi učňami, kde toto heslo svietilo na transparente a skandovalo sa aj na prvých oslavách Dňa baníctva v roku 1949. „Šľak ma ide trafiť, keď to heslo počujem. Nevymysleli sme ho my, ale papaláši, ...