Keď vo vianočnej atmosfére rozžiarených svetielok na stromčekoch gazdinky siahajú po cukre ako nutnej ingrediencii zákuskov, pravdepodobne ani netušia, že krajina pod Tatrami je sebestačná v jedinej potravine. Napriek faktu, že z niekdajšej flotily desiatich slovenských cukrovarov zostali dva.

A len zasvätení vedia o cukre ako sladkosti, ktorý si v minulosti mohli dopriať len boháči. Biely tovar začal byť pre Európanov bežnou komoditou až v polovici 19. storočia. Tí sa dnes môžu smelo modliť nielen za chlieb náš každodenný, ale aj cukor. Krivka jeho spotreby vo vyspelých krajinách v posledných desaťročiach výrazne stúpa.

Kampaň

Každý cukrovar v čase repnej kampane prezradí sladkastá a ťažká aróma cukrovej repy. Nie inak je to aj vtedy, keď sa blížime k bráne fabriky v meste Sereď. Prevádzkuje ho spoločnosť Slovenské cukrovary. V areáli nás očakáva riaditeľ pre vonkajšie vzťahy Dušan Janíček a keď mu pripomenieme zápach, len sa pousmeje a utrúsi: „No vidíte, všetkým to smrdí a nám to vonia.“

Tento muž zasvätil cukrovarníctvu celý život. V brandži sa pohybuje štyri desiatky rokov. Hoci je už v dôchodkovom veku, s cukrom si stále zahráva. Počas našej exkurzie nás zavedie k jednej konštrukcii a ukáže na ňu prstom s krátkou poznámkou: „Toto je srdce celej fabriky. Difúzia.“

Súmrak jedného z našich top priemyslov: Komunisti spravili z baníkov výkladnú skriňu, potom prišiel úpadok

Tak sa nazýva aj proces, na základe ktorého sa získava z repných rezkov potrebná cukrová šťava. Rezky sú vedľajším produktom a využívajú sa ako krmivo pre zvieratá, cukrová šťava putuje na ďalšie spracovanie. Predtým je však nutné poľnohospodársku plodinu očistiť od kameňov, hliny či zeliny. Po vypraní v práčke sa dopravuje k rezačkám uľahčujúcim extrahovanie sacharózy, čo je len iné slovo pre samotný cuko...