Slovensko vstúpilo spolu s Českom v roku 2004 do Európske únie. Ako veľmi sme sa odvtedy museli prispôsobovať legislatíve Európskej únie?

Prístupové pohovory sa začali oveľa skôr, ako sme vstúpili do Európskej únie. Najskôr sme museli splniť podmienky, aby sme do nej mohli vkročiť. Dosť podstatne sa musela zmeniť naša legislatíva, aby sme ju zjednotili. 

Súdim už nejaký ten piatok. Oveľa dlhšie, ako sme v Únii, a je pravda, že sme sa museli naučiť všetko nové veľmi rýchlo. Povedal by som, že súčasní sudcovia za tých posledných 30 rokov sú vo veľmi zložitej situácii, pretože sa neustále musia učiť nové zákony a predpisy.

Je to také zložité?

Nie je to ako za Rakúsko-Uhorska, keď si vystačili s jedným trestným zákonníkom z roku 1850 alebo obecným občianskym zákonníkom, ktorý platil v Československu zhruba 150 rokov. Takže je to rozdielna situácia.

Bolo toho veľa a museli sme sa s tým naučiť pracovať. Predtým sme si vystačili s našimi predpismi. Zrazu sme sa museli pozerať aj do Európy a na rozhodovanie Európskeho súdu pre ľudské práva či Európskeho súdneho dvora.

Prečo bolo potrebné, aby ste sa to rýchlo naučili?

Pred vstupom do EÚ si nepamätám, že by sme veľmi často v našich rozhodnutiach a odôvodneniach odkazovali na rozhodnutia európskych súdov. No dnes je to už úplne bežná prax.

Niektorí ľudia aj z justície hovoria, že ústavné súdy a najvyššie súdy členských krajín EÚ už ako keby neexistovali. Vraj ideme cestou, že Európsky súdny dvor je nadriadený. Je to podľa vás tak?

Takto by som to nepovedal. My ako vnútroštátne súdy sme vykonávateľmi európskeho práva v našich štátoch. Nepovedal by som, že by sme neboli potrební. Naopak, my sme dôležití v tom, že európske právo aplikujeme v každodennej praxi v rámci vnútroštátnych justičných systémov.

Nie je teda európske právo nadriadené tým národným?