Na tomto mieste mal dnes byť iný text. Podporujúci Jána Kozáka po víkendovej prehre s Českou republikou v Lige národov. Už pred ňou totiž bujnelo podhubie kritikov, viac či menej nenápadne spochybňujúce trénera futbalovej reprezentácie.
Dve tesné prehry v novej súťaži nakoniec stačili, tréner Kozák sa v nedeľu rozhodol ukončiť svoje pôsobenie na lavičke národného tímu sám. Šéf futbalového zväzu musí rýchlo hľadať nástupcu najdlhšie slúžiaceho trénera Slovenska v jeho 25-ročnej histórii.
Ján Kozák si však zaslúžil inú rozlúčku.
Odkedy kolega Števo Kolibár ani nie mesiac pred menovaním do funkcie v roku 2013 napísal na TakUrčitee dvojdielny opus o Jánovi Kozákovi, nepochopenom géniovi (Časť I.: Hráč, Časť II: Tréner) uzavrel svoju úvahu viac-menej zbožným želaním. Vyvrcholením kariéry košického futbalistu a kouča by mohla a mala byť reprezentácia. Ani sám nedúfal, že sa dočká tak skoro.
Po zápase s Čechmi sme na Facebook TakUrčitee vyvesili mierne ironickú anketu. Takzvaných odborníkov na slovenský futbal sme sa opýtali, kto môže za prehru s Čechmi. Či Ján Kozák, alebo Tréner Kozák. Niektorí dokonca žart pochopili. Pod statusom sa rozhorela diskusia frustrovaných fanúšikov. Rozhodne sme si nemysleli, že o dvadsaťštyri hodín už reprezentácia nebude mať trénera.
Výmena kádrov
Prehry s Ukrajinou a Čechmi sú síce nepríjemné, lebo prišli vo vyrovnaných zápasoch, no ako také nespôsobili predčasný koniec Jána Kozáka. Ani jedna z nich nebola zahanbujúcou. Oba zápasy boli ale symptomatické: hra Slovenska nenaplnila medzičasom vysoké očakávania fanúšikov ani odbornej verejnosti, aj odbornejšej, ako sú internetoví pisálkovia.
Spomínala sa herná a ideová stagnácia, nedostatočná obmena kádra, absencia nových impulzov.
Za päť rokov dal Kozák šancu na reprezentačnú premiéru 32 futbalistom. To sú takmer tri celé jedenástky. Na prvý zápas vo funkcii nominoval medzi tradičných 23 hráčov do Rumunska deväť, ktorí sú aj v aktuálnom výbere.
Pozrite si reakciu trénera Jána Kozáka po jednom z najväčších víťazstiev Slovenska:
Na porovnanie, za takmer rovnaký čas zostalo v reprezentácii Nemecka, ktoré má neporovnateľne širšiu základňu a neporovnateľne vyššie nastavenú latku očakávania výsledkovej aj hernej kvality, hráčov sedem.
Slovensko obmenilo pod Kozákom 60% mužstva, Nemecko pod Lowom o desať percent viac. Joachim zostal na nemeckej lavičke po fiasku v Rusku a aj v Lige národov sa mu darí podobne, ako Kozákovi. Zatiaľ ale nerezignoval, ani ho neodvolali.
Problém
Problémom, ktorý vyčítali Kozákovi fanúšikovia aj novinári spočíval v inom. Kostra tímu zostávala pevná, pre viacerých až príliš. Hráči aj tréner sa jednoducho opozerali, boli na očiach pridlho.
Štvorčlennú obranu sme v podstate päť rokov poznali naspamäť, len posledný rok Ďuricu nahradil Škriniar. Pekarík, Škrtel aj Hubočan zbierali desiatky reprezentačných štartov bez konkurencie mladších, alebo aspoň iných hráčov na ich pozície.
Krajní obrancovia sú dodnes slabým miestom výberu najlepších slovenských futbalistov. Stačilo jedno zranenie Pekaríka a nemal ho kto zastúpiť. Na pozícii Hubočana rotovali viacerí, no stále ho z nej nik nevystrnadil. Kraje ihriska sú pritom v modernom futbale kľúčové. Na nich sme objektívne zastarali.
Smerom dopredu Hamšík, Kucka, Weiss, Mak aj Nemec boli a sú v podstate v každom zápase. Bez ohľadu na pribúdajúci vek a ubúdajúcu kvalitu tímov a minút, ktoré v kluboch absolvujú. Tréner staval na zohratosti, aby získal výhodu proti lepším, aj vyrovnaným súperom. Rusnák s Dudom síce dostali priestor a sú futbalovou budúcnosťou Slovenska, pozíciu hrotového útočníka sa za päť rokov nepodarilo opraviť presne tak, ako spomínané kraje obrany.
Osobitnou témou je Miroslav Stoch. Pod každým iným by asi hrával pravidelne, vzťahu s trénerom ale ďalšiu šancu nedali. Paradoxne, najslávnejší gól Slovenska v ére Jána Kozáka strelil práve on. V Žiline, hlavou Ikerovi Cassilasovi pri výhre 2:1 nad Španielmi v kvalifikácii na majstrovstvá Európy.
Slovensko tak pod Kozákom tvorilo kompaktný tím. Hralo pragmatický futbal, niekedy až príliš a zdá sa, že dlhšie ako boli fanúšikovia pripravení akceptovať. Tréner vynikal výchovou k zodpovednosti (rozumej defenzíve), rešpektu k súperovi bolo paradoxne tým viac, čím slabší oponent stál na druhej strane. Na Wembley, či na Eure proti silným prekvapoval práve hrou bez neho, do slabších výberov sa naši obyčajne nezahryzli rovnakým spôsobom.
Rizikom pragmatického prístupu je, keď prestane prinášať želané výsledky, ako v posledných dvoch zápasoch. Aj preto sa vo futbalovej republike zdvíhala vlna odporu.
Celý článok si môžete dočítať na webe Tak Určitee.