Michal Krištof je mladý architekt, ktorý pôsobí vrámci architektonického štúdia Chybik+Kristof v Brne, v Prahe a v Miláne. Je členom medzinárodnej poroty Ceny za architektúru CE.ZA.AR 2017.
- Prešli ste krížom-krážom celé Slovensko a hľadali ste najlepšiu architektúru. Čo vám táto cesta ukázala, aké je Slovensko z hľadiska architektúry, dizajnu?
Pri tejto otázke mi napadá slovo rozporuplnosť. Na jednej strane sme našli na Slovensku veľmi kvalitné stavby, za ktoré sa naozaj nemusíme hanbiť ani v medzinárodnom kontexte. Na cestách sme sa stretli aj s úžasnými stavbami z minulosti, či už to je Kolonádový most alebo Dom umenia v Piešťanoch, námestie v Bardejove, budovy Poľnohospodárskej univerzity v Nitre. Na druhej strane sa však človek stretáva s bežným životným prostredím, architektúrou bežného dňa, bežných miest a tu vidím obrovskú rezervu v kvalite.
Kvalita našich verejných priestorov alebo priemernej výstavby je veľmi dôležité téma. Úroveň architektúry sa dá totiž hodnotiť dvoma spôsobmi. Jeden je ten, že sa budeme zaoberať len čerešničkami na torte alebo tým, že sa budeme pozerať na všeobecný stav. Práve tu je veľmi dôležité, aby sme sa venovali dvíhaniu kvality priemeru. V krajinách s dlhodobým záujmom o dizajn a architektúru, v ktorých je vysoká kvalita kultúry, ako napríklad z menších európskych krajinách Dánsko, je priemerná produkcia na veľmi vysokej úrovni. Úplne bežné bytové domy, škôlky, autobusové a vlakové stanice, bežné administratívne budovy alebo verejné priestory, nielen tie čo získavajú medzinárodné ocenenia.
Myslím si, že pre Slovensko je nutné aby sa nožničky kvality neroztvárali, ale skôr uzatvárali. Aby sa neprehlboval rozdiel medzi pár kvalitnými domami a biednym okolím, len vtedy budeme môcť hovoriť o tom, že kultúrnosť Slovenska, ktorej obrazom architektúra je, sa zvyšuje a nie naopak. Naša cesta ukázala, že máme pár veľmi pekných realizácii, ktoré svietia v okolí ako dobrý príklad, hodný nasledovania.
2. Z prihlásených diel ste vybrali nakoniec nominácie. Ktoré dielo vás najviac zaujalo a prečo?
Neviem či môžem teraz odpovedať, takto pred vyhlásením výsledkov na slávnostom galavečeri. Takže radšej vo všeobecnosti, zaujala nás kvalita bytov a rodinných domov, medzi ktorými bolo ťažké vyberať najlepších. Silu jednotlivých kategórii odzrkadľuje aj počet nominovaných diel v každej z nich. Kvalitné stavby sme však našli v každej. Môžem povedať, že nás zaujali všetky nominované stavby, preto boli aj takto ocenené.
Ak sa chcete zúčastniť hlasovania o cenu verejnosti CE.ZA.AR. 2017, môžete tak urobiť tu.
3. A naopak, čo vám chýbalo pri obhliadke diel?
Zásadne mi chýba niečo v dvoch kategóriách, bytové domy a verejné stavby. Kategória bytových domov nebola pre nízky počet prihlásených diel vôbec otvorená. To ma zarazilo. V dobe najväčšieho stavebného boomu, keď sa všade okolo bytové domy stávajú, tieto diela neboli do súťaže prihlásené. Samotná kategória je totiž veľmi dôležitá, bývanie je základná ľudská potreba v mestách a jeho kvalita je zásadná. Odpovedí s otáznikom na konci je možno viac. Architekti sa hanbia za to čo navrhujú? Necítia sa autormi zrealizovaných developerských projektov? Hovorí nám to niečo o dnešných developmentoch?
Zámerne nechcem hodnotiť, lebo sám pracujem a žijem viac v Českej republike a na Slovensku sme otvorili pobočku len pred časom. Druhá odpoveď môže byť, že sa ešte len všetko stavia a budúci rok bude najobsadenejšia kategória práve bytové domy. Snáď to bude tak.
Druhá kategória sú verejné stavby, občianska vybavenosť a priemyselné stavby. Obrovská kategória, ktorá obsahuje dôležité verejné stavby ako napríklad školy, galérie, múzea, škôlky, radnice, mestské a štátne úrady, knižnice, nemocnice, kina, kúpaliska, komunitné domy, ktoré tvoria kostru miest a mestského života. Definujú kvalitu životného prostredia, sú zrkadlom vyspelosti spoločnosti. Z celkovo prihlásených 17 diel, boli nakoniec nominované len 2.
Bolo zaujímavým zistením, že obe nominované diela sa nachádzajú mimo hlavné mesto. Je to dôkazom, že sa kvalitná architektúra realizuje i mimo naše kultúrne a hospodárske centrum. Smutné je to, že kvalitnými realizáciami, ktoré spĺňajú vysoké kritériá kvality, sú len dva objekty a to jedna kaviareň a jeden poľovnícky dom. Žiadna škola, nemocnica, galéria či knižnica. Zo všetkých prihlásených diel bola myslím len jedna investícia hradená a iniciovaná štátom či mestom.
Je to tým, že je všetkého dosť a už nie je potrebné budovať nové verejné budovy? Pochybujem. Je to tým, že sa verejné stavby nestávajú? To tiež pochybujem. A ako sa teda stávajú, keď nie sú prihlasované do cien za architektúru? No asi nekvalitne, bez dobrých architektov, bez verejných otvorených architektonických súťaži, len na jediné kritérium ,,najnižšia realizačná cena a za najnižší honorár”?
4. Porota hľadala okrem technickej dokonalosti aj príbeh. Čo si pod tým máme predstaviť?
Zaujímalo nás veľa vecí. Architektúra by sa v prvom rade nemala riešiť subjektívnym a len estetickým hodnotením, páči sa mi, nepáči sa mi. Preto nás zaujímali všetky parametre, ktoré kvalitná architektúra musí obsahovať. Ako je dom zasadený do svojho okolia, ako na neho reaguje a ako ho zlepšuje? Ako architekt reagoval na zadanie a požiadavky klienta? I preto bolo dobre, za na stavbách nás často sprevádzali ako architekti, tak i ich investori.
Aký je koncept diela? Hlavná idea? Riešenie nejakého hlavného problému alebo výzvy? Prečo dom, interiér je navrhnutý ako je? Nie je to len niečo neuvedomelé a náhodné, egoistické vyjadrenie autora, prosté kopírovanie niečoho z časopisov? Zaujímala nás samozrejme funkčnosť riešenia, dotiahnutie hlavných ideí až do konca, kvalita detailov a finálneho prevedenia. Možno to celé sa dá a zrhnúť do príbehu domu.