Keď architekti Richard Kilo a Matej Honč prvý raz vstúpili do trnavského domu z roku 1903, okamžite pochopili, že sa v ňom skrýva obrovský potenciál. Dokázali ho rozoznať pod nánosmi nekonzistentných zásahov, ktoré vytvárali vtedajšiu podobu bytu.
Oni si ako prioritu určili priestor samotný. „Rozhodli sme sa, že ho necháme vyniknúť a budeme pracovať len s ním. Chceme vidieť tieto veľké otvorené objemy, lebo, povedzme si, je to hlavne o tom, mať tam ten ‚vzduch‘. Vidieť z jednej strany bytu na druhú.“
Nábytok sa v ich réžii stal skôr kulisou a symbolickým dopovedaním. „Je naozaj na zamyslenie, čo všetko vlastne okolo seba potrebujeme. Možno len o niečo málo viac ako nič.
Rekonštrukcia bytu v Trnave je práve o tom. O jednoduchosti...
Tento článok je určený pre predplatiteľov.
Zostáva vám 85% na dočítanie.
Zostáva vám 85% na dočítanie.
