Majiteľ kúpil malý dom so záhradou v dezolátnom stave, hoci stojí v jednej z najelegantnejších parížskych štvrtí. Neobývaná stavba chátrala už niekoľko desaťročí, zbúrať ju chcel už v roku 1860 barón Haussmann v rámci prestavby Paríža. Nový majiteľ ju však premenil v skvelé minimalistické bývanie, o ktorom píše portál idnes.cz.
Pôvodná stena domu z 19. storočia bola len očištená a vymaľovaná na bielo. Snímka: Hervé Abbadie
Dom našťastie prežil. Od pôvodného plánu na jednoduchú dostavbu sa však muselo upustiť, pretože sa musel kvôli zlému technickému stavu zrekonštruovať od základov. Projektu sa ujal skúsený tím architektov zo štúdia Moussafir Architectes.
Celá južná strana fasády musela byť strhnutá, zato severná a východná bola úplne zachovaná, pretože išlo o chránenú pamiatku. Pre zväčšenie stavebného priestoru majiteľ prikúpil priľahlý pruh pozemku.
Hneď od počiatkov bolo nutné prekonať niekoľko prekážok a nájsť nové riešenia. Miesto totiž spadá do záplavového územia, preto základy tvoria nové betónové piliere, ktoré nesú oceľové nosníky, a spevňujú tak celý dom.
Zadanie na interiér bolo prosté a jednoduché. Nový majiteľ požadoval veľké plochy, spojený priestor s prirodzeným svetlom, žiadne priečky a zbytočnosti. Jednoducho moderný domov, ktorý spĺňa požiadavky na bývanie v 21. storočí.
„Preto je nakoniec interiér spojený do jedného priestoru cez všetky poschodia. Rozdeľuje je len takzvané jadro, ku ktorému sú napojené jednotlivé poschodia, tak ako strom má svoje vetvy,“ vysvetľuje architekt Jacques Moussafir.
Jedným z dôvodov pre toto riešenie bolo maximalizovať vnútorný priestor a ničím ho nezaťažovať. Srdcom celého domu je tak jedno veľké schodisko, ktoré spája všetky priestory. Všetko je usporiadané v logickej postupnosti: kuchyňa sa otvára priamo do jedálne, súkromná kancelária je od obývacej izby vzdialená iba šesť krokov, spálňa a kúpeľňa obsadili najvyššie „poschodia“. Z každého poschodia sú „viditeľné“ aspoň dva ďalšie izby.
Architekt Moussafir využil slávny raumplan architekt Adolf Loos, ktorý predstavuje priestorové riešenie obývacích miestností nie v ploche, ale podľa poschodí. Raumplan je založený na dramatickom odstupňovaní výšok jednotlivých miestností podľa ich funkcií aj symbolického významu, komponovaných okolo ústredného schodiska.
Jadro budovy nechal architekt obložiť drevom s tepelnou úpravou, použil pomerne vzácnu drevinu (robbinia tmavá), a to ako na obklad stien, tak aj na podlahy. „To bol farebný a materiálový základ, od ktorého sme sa odrazili aj pri ďalšom vybavení interiéru. Je to materiál, ktorý vytvára príjemnú a pohodovú atmosféru,“ dodáva architekt Moussafir.
Ostatné prvky v interiéroch predstavujú kontrast voči drevu a majú skôr chladný „charakter“. Spoločne vytvárajú príjemnú kompozíciu. Vybavenie interiérov prebehlo v spolupráci s rakúskou manufaktúrou z mestečka Admont. Tá z dreveného obkladu „ušila“ dokonale padnúci oblek na vnútorné oceľové nosníky a konštrukcie.
Exteriér budovy je tiež netradičný. Napriek južnej orientácii je priečelie dostatočne (niekedy až príliš) chránené od priameho denného svetla okolitými vysokými budovami a stromami. Na získanie maximálneho prirodzeného svetla pre interiér preto tvoria priečelie budovy veľké presklené plochy.
Možno ich však zatieniť netradičnými žalúziami. Laserom boli do oceľových plechov vyrezané najrôznejšie vzory, ako inšpirácia pre ne poslúžila stromová zeleň. Oceľové žalúzie tak vytvárajú podobné svetlo a tieňové efekty, ako keď slnko svieti medzi stromami.
StoryEditor