Záhradný dizajnér: Trend, ktorý nevyprchá? Záhrady blízke prírode a hlavne – nerobiť zo všetkého trávnik

Čomu sa aktuálne venujete? A čo vás privádza na Slovensko?

Musím povedať, že zažívam veľmi príjemné obdobie. Nedávno som oslávil 47 rokov a som v životnej etape, keď sa človek trochu upokojí a oveľa viac si užíva skúsenosti, ktoré už má. Nemusí mať rozrobených desať vecí naraz – skôr sa ponorí hlbšie do pár oblastí, ktoré ho tešia a bavia. Pred niekoľkými týždňami mi vyšla nová kniha Proč milujeme zahrady. To je vždy vzácny moment. Pred pár dňami sme tiež dokončili nakrúcanie nového programu pre Českú televíziu. Pre nás, záhradníkov a záhradných architektov, je jeseň a zima špecifická. Práce v záhrade ubúdajú, ale človek začne plánovať, čo bude robiť v budúcom roku, čo chce ďalej rozvíjať. Ten jesenný opar, ranné pošmúrno – to všetko nabáda k premýšľaniu. Mám toto obdobie rád, človek sa trochu stiahne do svojho priestoru, premieta si, čo sa udialo, teší sa z toho, čo vyšlo, a začne si robiť ďalšie plány. No a na Slovensko ma – okrem rozhovoru s vami – priviedli dve nádherné záhrady. Bol som sa na ne pozrieť a s ateliérom Flera ich budeme nanovo projektovať.

Aká bola vaša cesta k záhradám?

Ako stredoškolák som študoval na gymnáziu a dospelým som tvrdil, že chcem byť zubár. Bol to spôsob, ako ich odbiť a vyhnúť sa ďalším otázkam. A všetci boli nadšení – najmä moja babička, ktorá bola zubárka a už mi v duchu pripravovala ordináciu. Lenže keď som sa na medicínu skutočne dostal a reálne sa priblížil okamih, keď sa zo mňa môže stať doktor, zistil som, že to nechcem. Predstava, že budem celý život stáť nad kreslom a pozerať ľuďom do úst, ma desila. Našťastie som spravil prijímačky aj na iné odbory – toxikológiu, sladovníctvo a vinohradníctvo a tiež aplikovanú ekológiu na Českej zemědelskej univerzite. A práve tá aplikovaná ekológia mi znela najlepšie – vietor, lesy, príroda, sloboda. Lenže tento odbor, ako nám ho vtedy na škole prezentovali, bol veľmi administratívny – povoľovanie výrubov, rekultivácie zničených území, práca v kancelárii. A ja som cítil, že to nie je ono. Vtedy mi došlo, že chcem byť záhradníkom. Úplne obyčajným – takým, čo vezme do ruky kosačku a ide ľuďom kosiť záhrady. Hovoril som si, že to je životný štýl, ktorý chcem žiť. Bez matematiky, bez fyziky, bez papierovačiek. Rodičia sa zhrozili. Dva mesiace so mnou takmer nehovorili.