Stále viac ľudí sa vydáva na cesty bez sprievodu. Zbalia si batoh a idú do neznáma. Buď preto, že sami chcú alebo preto, že parťáka na cesty jednoducho nenašli, píše Martina Černotová z portálu lidovky.cz.
Všetci sólo cestovatelia sa zhodujú v tom, že takéto cestovanie má nesporné výhody: úplnú slobodu rozhodovania a väčšiu šancu zoznámiť sa s miestnymi ľuďmi. Na druhej strane, tieto benefity sú vykúpené väčšou dávkou zodpovednosti.
Ďalšie nevýhody sa týkajú drobností ako "keď si potrebujete odskočiť na WC, nemá vám kto postrážiť batoh", ale aj dosť zásadných problémov typu "boli chvíle, kedy by som ocenil parťáka, ktorý by za mňa viedol s lekármi polemiku o tom, či je skutočne potrebné užívať pri bolesti hlavy spolu s analgetikami aj antibiotiká". Aj napriek tomu si všetci cestovanie osamote pochvaľovali. Vraj mali možnosť lepšie spoznať nielen kultúru, ale aj samých seba: "Myslím si, že jedna sólo cesta človeka naučí oveľa viac, tak dobrého ako aj zlého, než roky normálneho života alebo cestovanie v skupine. Je to škola života," vyjadril sa jeden z cestovateľov na vlastnú päsť.
Portál lidovky.cz sa pýtal sólo cestovateľov na zážitky, ktoré by si z ciest vo dvojici alebo v skupine s najväčšou pravdepodobnosťou nikdy nepriviezli.
Ateista našiel vieru
Karel Veselý sám cestoval do Hongkongu a na Filipíny. Prešiel severnú časť ostrova Luzon. „Cestou do Banaue výdatne pršalo a ako autobus stúpal do hôr, stále častejšie boli prekážkou v jazde kamene a zemina naplavená z okolitých svahov. Stále lialo, čo v trópoch znamená riečka cez cestu, čiže sme šli čím ďalej hlbším blatom.
V jednom momente sa ma miestna žena sediaca cez uličku spýtala, či si myslím, že to prežijeme. V tom okamihu som si uvedomil, že je to vážne a že o tom viem už asi poslednú pol hodinu. Kolesá autobusu odvaľovali kamene do strán, pod nami ležali trosky áut a ďalších autobusov... V tej chvíli som precítil až v srdci myšlienku ´Pane, viem že nie som dobrý veriaci a nič nemôžem sľúbiť, ale prosím, nedaj mne ani ostatným zahynúť, som v tvojich rukách.´ Napriek tomu mi nenapadlo, že by som mohol vystúpiť. Vedel som, že pešo do neznáma s ťažkým ruksakom na pleciach jednoducho nepôjdem. Ak by som cestoval s niekým, cítil by som zodpovednosť a začal veci riešiť už vopred. Možno by som v tom daždi z ďalšieho odpočívadla ani nevyšiel.“
Blondína zo Sýrie
So spolucestovateľom sa nezhodla Šárka Růžičková, tak sa počas výletu odtrhla, aby videla deltu Dunaja. Cestou naspäť zažila nepríjemnú situáciu, do ktorej by sa v skupine cestovateľov asi nedostala.
"Na ceste späť som večer nastúpila na autobus a vyrazili sme. Niekedy okolo tretej v noci sa prestupovalo v Bukurešti do väčšieho autobusu, ale jeho vodič ma doň odmietal pustiť s tým, že mi chýba jedna kópia lístka. Kričal na mňa, že nemôže vedieť, či nie som utečenec zo Sýrie. Ukazovala som mu občiansky, že som z Českej republiky a vysvetľovala mu, že sa vraciam domov, ale stále mlel svoje, že občianky môže byť falošný a ja som utečenec. Malá bledá blondína v tielku s foťákom na krku, typická Sýrčanka na úteku...
Potom ma poslal do kancelárie dopravnej spoločnosti, nech mi lístok skopírujú, tam sa mi ale vysmiali, že to nepotrebujem a nič mi kopírovať nebudú. Ísť to vysvetliť šoférovi odmietali. Prepadala som panike. Na zháňanie kopírky som sa nakoniec vykašľala a vrátila sa k autobusu zmierená s tým, že tú noc neodídem. Vodič potom povedal, nech si nastúpim, že mi tú kópiu urobí na ďalšej zastávke. Psychicky vyšťavená som si sadla na posledné voľné miesto v autobuse a okamžite som zaspala. Celú cestu som žiadnu kópiu alebo občiansky nepotrebovala. Skôr by som to videla tak, že vodič videl mladú babu samotnú, tak si ju jednoducho vychutnal. Aj keď počas cesty sa mi po pár hodinách aspoň ospravedlnil."
Nebáť sa stratiť
Donedávna bola Albína Mrázová študentkou publicistiky, teraz sa chystá na štúdium vysokej školy v Dánsku. Pred dlhším pobytom v Škandinávii odišla sama na Srí Lanku. "K cestovaniu sólo ma donútili kamaráti, ktorí chceli ísť so mnou, ale nakoniec nemohli. Tak som si povedala, že to zvládnem sama. Tu na Srí Lanke je to jeden veľký raj pre backpackerov, je nás takých fakt veľa. Môj najväčší zážitok bol, keď som raz nastúpila do zlého autobusu a nevedela som, kde sme. Bola som tam jediná cudzinka. Veľa ľudí nehovorilo po anglicky. Nakoniec si jednoducho urobili zachádzku a vysadili ma tam, kde som chcela. Preto by som odporučila určite veriť miestnym a nebáť sa stratiť. Aspoň na chvíľku to nevadí. Je dobré byť otvorený, inak by si človek pripadal hrozne sám. Tiež je fajn poznať menu a aspoň niekoľko slov v miestnom jazyku. A hlavne nepanikáriť!"
Sama so sebou
Karolína Šedivcová je študentka elektronickej kultúry a semiotiky na Karlovej univerzite.V rámci programu Erasmus+ vycestovala do Turecka. Štúdium videla zároveň ako vhodnú príležitosť k výletu do Atén, kam sa vydala sama: "Došlo k neočakávanému problému, keď mojej spolucestujúcej z Juhoafrickej republiky neboli správne udelené víza. Mala som zhruba dve minúty na to, aby som sa rozhodla, či poletím sama alebo neodletím vôbec. Nemohla som si to nechať ujsť, aj keď mi to pripravilo zopár krušných chvíľ. Moja spolucestujúca mala napríklad všetky informácie o hoteli, ako sa k nemu vôbec dostať. Preto by som všetkým sólo cestovateľom v prvom rade odporučila dobrú prípravu prepravy aj ubytovania.
Človek dokáže lepšie absorbovať všetko, čo sa okolo neho deje, keď je sám. Keď chodíte po ulici s kamoškou, klebetíte a vnímate viac tému rozhovoru, než ulicu ako takú. Čo sa týka nevýhod, je to asi individuálne. Záleží na tom, ako veľmi je človek schopný tráviť čas sám so sebou. Pre mňa bolo moje vlastné dobrodružstvo v Aténach najlepším zážitkom, aký som doteraz mala. Určite to nebol posledný sólo výlet. Viem, že som si to užila práve preto, že som nechtiac skončila sama."
U lekára bez šance
Pavel Novák odišiel sám do Indie na dobročinnú misiu - učiť indické deti angličtinu. Sám podnikol aj cestu do Arktídy, aby vyskočil z lietadla a pristál na severnom póle. V Indii mal najväčší problém s návštevou lekára. "Z choroby sa musím v takýchto situáciách dostať sám, čo trebárs v Indii znamená dostať sa z nej napriek miestnym doktorom a lekárnikom.
Boli chvíle, kedy by som ocenil parťáka, ktorý by za mňa viedol s lekárnikmi polemiku o tom, či je skutočne potrebné užívať pri bolesti hlavy spolu s analgetikami aj antibiotiká. Kým by viedol tento bezvýsledný rozhovor, mohol by som si niekde skučať a čakať, až to prejde, a nemusel by som požierať všetky pilule, čo mi dajú. A všetky, až na tie moje ružové, tajné pľuvať pod posteľ."
Dojímavá pohostinnosť
Anna Ahneová je parašutistka pracujúca na letisku. Vďaka sezónnosti svojej práce má šancu celú zimu precestovať, čo si môže dovoliť málokto. Preto jazdí často sama. Učila angličtinu na ostrove Lombok, precestovala Vietnam, Kambodžu, Thajsko a Barmu.
„Keď som na filipínskom Ostrove Cebu skončila podvečer v maličkom mestečku a nedarilo sa mi nájsť ubytovanie za rozumnú cenu, pozvala ma jedna miestna slečna k ním domov. Chudobná rodina, okolo pobiehalo 10 špinavých bosých detí, nikto až na tú slečnu nevedel anglicky a... slečna vedela asi päť viet.
Napriek tomu ma privítali strašne priateľsky, dali mi večeru (ryžu a rezance a len kvôli mne k tomu uvarili aj štyri párky), neustále mi ponúkali kávu, čaj. Začala som sa hrať s deťmi, čím som si získala náklonnosť rodiny, ukázala som im na telefóne obrázky z Čiech. Nakoniec ma nechali prespať v jedinej samostatnej miestnosti v dome, ktorá zrejme slúžila ako spálňa pre starých rodičov. Hoci boli naozaj veľmi chudobní - za domom mali kadi búdku, umývali sa v dažďovej vode, ktorú chytali do plastového sudu, jedli samú ryžu, boli neskutočne pohostinní. Doslova by sa rozdali, aby sa postarali o hosťa z cudziny. Peniaze si rázne odmietali vziať, tak som im aspoň v mestečku na druhý deň nakúpila ryžu, kávu a sladké pečivo pre deti.
Bol to veľmi silný zážitok, ktorý by sa mi asi neprihodil, keby som necestovala sama, ale s niekým ďalším. Keď je človek sám, miestni ľudia majú väčšinou oveľa väčší záujem a snahu mu pomôcť.“
Priveľa náhod naraz
S Martinou Kašparovou nikto nechcel ísť z Islandu, kde žije, na Faerské ostrovy. Tak sa jednoducho vydala sama. Na ceste narazila na ľudí, ktorí sú jej nablízku dodnes. "Asi by som to nenazvala neobvyklým zážitkom, ale ešte teraz sa smejem tomu, ako som sa na ceste zoznámila so svojimi stále veľmi dobrými kamarátmi. Počas čakania na trajekt som sa dala do reči so sympatickým, takisto sólo cestujúcim Nemcom Norbertom, s ktorým som potom na ostrovoch strávila ďalšie zhruba tri dni. Vďaka jeho úspechu pri hľadaní hostiteľa na CouchSurfingu som s ním bola ubytovaná u faerskej rodiny, ktorá nás vzala hneď na niekoľko výletov.
Na trajekte sme mali každý objednaný iný typ kajuty - on štvormiestnu, ja šesťmiestnu. Keď som si išla odložiť ruksak, v mojej kajute stála mladá žena, na sebe mala veľmi podobné pruhované tričko ako ja. Počas zdvorilostnej konverzácie v angličtine som zistila, že je to Slovenka Katka žijúci na Islande, ktorá so svojou islandskou známou cestuje na Faery. Aby toho nebolo málo, táto islandská známa nezdieľala kajutu s nikým iným ako s mojim nemeckým spolujazdcom Norbertom. Počas pobytu na ostrovoch sa naša štvorica bez akejkoľvek dohody neustále stretávala a s Katkou aj Norbertom som dodnes v intenzívnom kontakte."