Študentské protesty nie sú novým javom. Keď sa Európou v roku 1848 prevalila vlna revolúcií, boli študenti jednou z najpočetnejších skupín na barikádach. V minulom storočí zohrali významnú rolu počas revolty v Argentíne v roku 1918, ale aj počas kubánskej revolúcie.
Zrejme najznámejšiu vlnu protestov však priniesli 60. roky minulého storočia. Zachvátila nielen americké univerzity, ale aj Paríž, Londýn, Tokio a neobišla ani Československo. Podľa Ronalda Frasera, ktorý skúmal históriu protestov v Nemecku, vo Francúzsku, Veľkej Británii a v Spojených štátoch, v tom čase na Západe vznikla zvláštna klíma. Došlo k prudkému ekonomickému rozvoju, zníženiu nezamestnanosti a demografickému rastu. Dorastajúca generácia nezažila krízu v 30. rokoch ani druhú svetovú vojnu. Na rozdiel od svojich rodičov, väčšina z nich nebola poznamenaná strachom. K radikalizácii študentov prispela aj neschopnosť vtedajších politických strán a organizácií kriticky reagovať na udalosti a vytvoriť program, s ktorým by sa mohli stotožniť. Volali po demokratizácii univerzít, skončení vojny vo Vietname a občianskych právach pre všetkých. Časť študentských lídrov neskôr opustila radikalizmus a stala sa súčasťou oficiálneho establishmentu. Podľa slovenskej politologičky Sone Szomolányi význam protestov tkvel v tom, že upozornili na problém, ktorý existujúce inštitúcie obchádzali.
Polojasno
Pražskú demonštráciu zorganizovali 17. novembra 1989 nezávislí študenti spolu so SZM. Úrady ju povolili. Martin Klíma, ktorý vystúpil s prejavom za študentov, na ňu spomína takto: "Zažil som väčšinu predchádzajúcich demonštrácií. Vždy nás bol hlúčik, hlúčik revolucionárov, ktorí len čakal, až ho rozoženú. Vždy sme sa snažili byť veľmi slušní, neprovokovať, zastavovať na červenú. Tento dav, to bolo niečo iné. Bol si vedomý vlastnej sily, posúval sa ulicami, ignoroval dopravu, svetlá, skrátka šiel... Bola to krásna atmosféra vzájomného súznenia. Ľudia konečne pochopili, že nie sú sami, že si všetci myslíme to isté..."
Nasledoval policajný zásah, ktorý okrem rozhorčenia vyvolal aj množstvo pochybností. Členom komisie, ktorá mala udalosti vyšetriť, sa stal aj študent žurnalistiky Václav Bartuška - autor jedného z najpôsobivejších denníkových záznamov nazvaných Polojasno. Kniha aj film, ktorý podľa nej nakrútil Filip Renč, sa končí vytriezvením, znechutením a dezilúziou. "Päť mesiacov som sa prehrabával vo vnútornostiach bývalého režimu, až mi došlo, že sa fasády síce menia, no vnútornosti ostávajú." Bartuška konfrontovaný s figúrkami, ale aj ľuďmi, ktorí skutočne držali v rukách moc a išiel z nich strach, zisťuje, že o vyšetrenie udalostí nemá záujem takmer nikto, a už vôbec nie parlament. "To je koniec. Parlament si vypočuje Stankovo úvodné slovo s absolútnou ľahostajnosťou. Žiadna diskusia, žiadne pripomienky, nič. Bohvie, či našu záverečnú správu vôbec niekto čítal." Zimomriavky na chrbte.
Správa o občianskej spoločnosti
Od novembra 1989 uplynie 15 rokov. V 80. rokoch, napriek tomu, že po príchode sovietskych vojsk spoločnosť rezignovala z občianskej aktivity, začali postupne vznikať hnutia a skupiny preferujúce slobodné myslenie. Na Slovensku šlo o ľudí patriacich k podzemnej cirkvi, ochranárov združených okolo časopisu Bratislava nahlas a skupiny intelektuálov, ktorí organizovali bytové semináre. Soňa Szomolányi, ako jedna zo zakladajúcich členiek Verejnosti proti násiliu, situáciu v čase novembrových zmien hodnotí takto: "Organizačne sme na rolu politických lídrov pripravení neboli. V zlomových časoch je však dôležité, aby chod udalostí určovali ľudia, ktorí sú pripravení hodnotovo. Po tom, čo sme sa dozvedeli o smrti študenta počas zásahu polície v Prahe, sme mali pocit, že nemôžeme ostať nečinní. Pocit hanby z toho, že by sme nič neurobili, bol silnejší než obavy." Podobne na udalosti 17. novembra zareagovali aj študenti. "Zmobilizovala nás správa o smrti Martina Šmída. Bol to veľmi silný moment, ktorý v nás zapálil revolučnú iskru," konštatujú účastníci novembrových udalostí v knihe Sto studentských revolucí.
Čo chcú počuť študenti dnes
Podľa historika Johna Mosera sa však postoj študentov medzičasom zmenil. V 60. rokoch napríklad chceli počuť názory na javy ako chudoba, občianske práva či vojna vo Vietname. Popri Aristotelovi, Hobbsovi či Lockovi sa do učebných osnov dostal vyhranený Noam Chomsky. Politická angažovanosť bola súčasťou vysokoškolského života. Ak sa však dnes profesor počas prednášky vyjadrí napríklad k vojne v Iraku, môže očakávať pomerne prudké reakcie. Stali sa aj prípady, že sa študenti obrátili priamo na vedenie univerzity so sťažnosťou, že profesori počas prednášok študentom vnucujú svoje politické názory.
Aká je situácia na Slovensku? "Usilujeme sa odlišovať hodnoty od faktov a nevyužívať poslucháreň na prezentáciu svojich názorov. Na katedre nedávame priestor politikom. Existuje, samozrejme, otázka, či univerzity nevychovávajú "hodnotových barbarov", teda odborne a technicky dobre pripravených absolventov neschopných zaujať stanovisko. Myslím si, že by sme sa takejto deformácii mali vyhnúť. Postoj by však mal byť podložený poznatkami a argumentmi," hovorí vedúca Katedry politológie Filozofickej fakulty UK Soňa Szomolányi.
Ak chcú dnešní študenti niečo meniť, majú podľa Szomolányi k dispozícii politické strany a ich mládežnícke organizácie a nemusia "ísť do ulíc". Jedným zo znakov demokratickej politiky je existencia inštitúcií, prostredníctvom ktorých sa možno angažovať. Tie práve v autoritárskych režimoch chýbajú a študentom ostáva práve protest v uliciach.
Husákove deti
Český časopis Reflex opísal v roku 2000 päť mladých ľudí vo veku od 15 do 27 rokov. "Rebel bez príčiny" sa plánoval zúčastniť na demonštrácii pri príležitosti zasadania Medzinárodného menového fondu, pretože jeho vplyv na sociálnu situáciu mnohých obyvateľov planéty považuje za zhubný. Nie je fanúšikom konzumu a uniformného životného štýlu a rád by študoval sociológiu. "Konzervatívec" absolvoval právo, je funkcionárom ODS. Cení si lojalitu k štátu a komunite, v ktorej žije. "Nezávislá" nadávala na komunizmus už od piatej triedy. Páčil sa jej totiž Západ, kde predávali "fačká", farebné mikiny a žuvačky s obrázkami Michaela Jacksona. Rada chodí na tanečné "house party" a ako koníček študuje dejiny umenia. "Líder" v novembri 1989 rokoval s riaditeľom školy o zavedení samosprávy. Verejnú sféru považuje za oblasť, kde by mal byť každý schopný presadiť svoj názor. Nepáči sa mu, že idea európskej integrácie sa zredukovala na balíky noriem a kvót. Päticu uzatvára "obetavec", ktorý bol v roku 1997 na blokáde Temelína. Keď sa dozvedel o záplavách, vzal lopatu a šiel pomáhať postihnutým rodinám.
Mlčiaca väčšina
John Moser sa obáva, že dnešných študentov - aspoň pokiaľ ide o Ameriku - zaujíma len to, ako svoje štúdium budú môcť uplatniť v praxi. Nečakajú, že ich štúdium pripraví na občianstvo, stačí, ak vďaka nemu urobia kariéru. Soňa Szomolányi je však optimistickejšia. "Časť študentov pracuje, takže im popri štúdiu neostáva veľa času na občiansku angažovanosť. Moja skúsenosť však hovorí, že v každom ročníku sa bez ohľadu na režim nájdu dvaja - traja študenti, ktorí sa aj v neslobodnej atmosfére usilovali o nezávislé uvažovanie. Výnimkou neboli ani 70. roky. Ak ste dali najavo, že možno hovoriť otvorenejšie, vždy sa našli študenti, ktorí ju využili. Takáto skupina sa nájde aj teraz, ale nie je väčšinová."
StoryEditor
Ponovembrová cesta do hlbín študentskej duše
Na pražskej Národnej triede 17. novembra 1989 polícia zablokovala približne dvetisíc ľudí - účastníkov zhromaždenia pri príležitosti Dňa študentstva. Nasledovalo ich postupné prepúšťanie sprevádzané údermi a inými fyzickými útokmi. Tak vyzeral úvod pádu "reálneho socializmu" v Československu. K študentom sa postupne pridávali ďalšie skupiny obyvateľov a protest v priebehu niekoľkých dní nadobudol celonárodný charakter. Jeho začiatok však ostáva spojený so študentmi.