Jesť musíme všetci a stravovanie podľa súčasných trendov patrí k imidžu asi rovnako ako značková móda či auto a je aj predmetom vedeckého bádania. Vedci skúmajú aj našu motiváciu.
"Za výberom jedla môžu byť naše pôžitkárske nároky, pocit hladu (škvŕka nám v žalúdku), ekonomické podmienky (špargľa je práve v akcii), kultúrne vplyvy (žemle s kávou na raňajky), tradičné vplyvy (zemiakový šalát na Štedrý večer), emócie (žiaľ a čokoláda ), sociálne dôvody (najesť sa s priateľmi je príjemné), fitnes a túžba po kráse (štíhlej línii), zvedavosť, vplyvy chorôb (intolerancia voči laktóze, vyčiarknutie mliečnych produktov), magické prikázania a pseudovedecké teórie (delená strava na schudnutie)," vymenúva nemecký výživový špecialista Christian Strempel.
V galérii si pozrite, do akých skupín "jedákov" sa ľudia zaraďujú.
Prečo ženy v strese mieria do cukrárne?
Možno ešte zaujímavejšie než pohnútky, veliace nám zjesť to či ono, je vzájomný vplyv jedla a emócií. Emócie menia naše stravovacie zvyklosti a naopak. Aj potraviny v nás vyvolávajú emócie.
Tak napríklad po hádke s partnerom alebo v strese siahneme po čokoláde, zjeme celú tabuľku a potom zistíme, že sa nám uľavilo, cítime sa o niečo lepšie. Môže za to senzoricko-afektívny účinok.
To sa môže javiť ako paradox, pretože počas stresu vraj nemáme taký apetít (čo bolo tiež zistené), ale nie je to tak. Stres má totiž dve tváre. Niekto sa pri ňom môže napchávať sladkosťami a kalorickými jedlami, iného chuť na jedlo prejde.
Prečo ku kompenzovaniu stresu sladkosťami inklinujú hlavne ženy? Pramení to z čias detstva. Dievčatá totiž častejšie dostávali cukríky a to aj pri bolesti či zraneniach. Chlapcom sa naopak hovorí, že "indiáni žiadnu bolesť nepoznajú".
Táto skúsenosť z detstva, teda, že na bolesť pomôže niečo sladké, u niekoho pretrvá do dospelosti a stane sa vzorcom správania, tvrdia odborníci v článku v nemeckom časopise Die Welt.
Pri výbere jedla nás môže ovplyvniť aj asociatívny efekt. Znamená to, že už samotné vyslovenie názvu určitého produktu v nás vyvolá nejaké pocity. Podobne ako vôňa (ak pocítime napríklad škoricu, vyvolá to v nás asociáciu Vianoc).
Manipulácia limbickým systémom mozgu
Jedlo sa nám spája s intenzívnymi pocitmi, pretože sa ním odmeňujeme. "Čo sa týka jedla, nie sme úplne svojprávni, lebo nie sme riadení rozumom, ale limbickým systémom mozgu, v ktorom vznikajú želania, pudy, pocity. Asi z osemdesiatich percent sú naše stravovacie zvyklosti riadené touto mozgovou a na nevedomej úrovni fungujúcou oblasťou. Jedlo predstavuje nekomplikovaný spôsob odmeňovania," tvrdí profesor Christoph Klotter, odborník na zdravotnú psychológiu a psychológiu výživy na Vysokej školy v nemeckom Fulde.
"Mohli by sme sa síce odmeniť aj inak, návštevou divadla, rozhovorom s priateľmi alebo sexom s partnerom. Ale jedlo sa zoženie jednoduchšie. S klobásou nemusím diskutovať. S chladničkou nie sú žiadne konflikty. Jedlo je, na rozdiel od niektorých osôb, k dispozícii stále," tvrdí tento odborník.
Manipulatívny systém odmeňovania je u každého iný. Niekto nemôže minúť stánok s klobásami, bez toho, aby neochutnal, iného voňavé údeniny nechávajú chladným alebo k nim má odpor. Čím to je?
Podľa profesora Klottera sa to, aké potraviny preferujeme, odvíja od toho, čo sme sa naučili v rodine alebo v kultúre, v ktorej sme vyrastali. Pohostiť v našich pomeroch niekoho restovanými švábmi by asi nebolo to pravé orechové, zatiaľ čo v Ázii je to úplne bežné.
Naše chute sú spojené aj s určitými situáciami. Na štadióne by nikoho nenapadlo dať si víno, tam sa pije pivo. K romantickej večeri pri sviečkach patrí fľaša vína. Kino máme spojené s konzumáciou popcornu, pracovnú prestávku s kávou, Vianoce s vianočkou.
"Relevantná sezóna a s ňou spojené zvyklosti zohrávajú podstatnú úlohu. Kto by za horúceho letného dňa na kúpalisku jedol vianočku, toho by považovali asi za duševne chorého," píše Klotter.
Povedz mi, čo ješ, a ja ti poviem, aký si?
Dá sa z toho, čo kto rád konzumuje, odhadnúť jeho povaha? Peter je presvedčený, že áno. Počas svojho života spoznal niekoľko vegetariánok a všetky vraj mali spoločný menovateľ: radi sa líšili.
Farbili si vlasy napríklad na ružovo, mali tetovanie a piercing, chodili vo voľných šatách do literárnych kaviarní a priatelili sa s rovnako zvláštnymi ľuďmi.
"Mala som pár stretnutí s abstinentmi, ale pripadali mi nudní," tvrdí Alica, vdova po lekárovi, ktorá sa už päť rokov zoznamuje s mužmi a chodí s nimi na koncerty aj večere.
"Nie že by som propagovala pitie, to vôbec nie. Ale dve deci červeného vína alebo vychladené pivo k dobrej večeri predsa patrí. Neznášam mužov - sebcov, ktorí síce vedia variť a všade sa tým chvália, ale neberú ohľad na partnerku. Mala som ctiteľa, čo ma stále pozýval na obed k sebe domov, ale vždy to bolo také ostré, že sa to nedalo jesť. Chilli papričky nie sú moja šálka kávy, čo síce vedel, ale odmietal to vziať na vedomie. Môj muž tiež miloval pikantné jedlá, ale nevnucoval mi ich.“
Alica žiadnu súvislosť medzi chuťami a povahou nevidí. "Bol úžasný," spomína Eva na pekného Francúza, ktorý za ňou chodieval do Prahy. "Všetko, čo robil, bolo ako nevšedný rituál“.
"U zvieraťa si vystačíme s konštatovaním, že jeho stravovacie správanie je vedené pudom a inštinktom," tvrdí bonnský sociológ, profesor Thomas Kutsche v už citovanom článku z časopisu Die Welt. U človeka je jeho stravovacie správanie formované kultúrno-sociálnym kontextom. Samozrejme s ohľadom na to, že hlad musí byť tiež zahnaný.
Keby predkovia žili "zdravo", dávno sme vyhynuli
Kulinárske umenie je nielen čím ďalej tým viac "v kurze", ale zvádza sa v ňom viac bojov. O tom, ako by sme sa mali najlepšie stravovať sa vo veľkom píše, hovorí a celebrity sa predháňajú, aby fanúšikom ponúkli niečo zo svojich zaručených receptov.
Ku klasike takýchto sporov patrí ten - medzi milovníkmi mäsa a tými, ktorí ho nenávidia. Áno, je síce dobré dodávať telu vitamíny, ale kde by sme boli bez bielkovín?
Kde by vôbec bolo celé ľudstvo, keby sa pračlovek namiesto na mamuta vrhal na lístie stromov? Podľa výživového experta profesora Christopha Klottera naberá na sile vegetariánska a vegánska skupina, ruka v ruke s civilizačným procesom.
"Agresia a násilie sa schováva za kulisy. Popiera sa zabíjanie, hoci k nemu dochádza miliónkrát za deň. Nikto sa nechce cítiť vinný," uzatvára.